Poslednú dobu veľa rozmýšľam. Nechcene. Akoby mi samotné okolnosti a ľudia prehovárali do duše. Občas mi nastavujú tvrdé zrkadlo… inokedy rozmýšľam, že to asi chce byť akýsi kompas.
Nepoznám na toto odpoveď. Verte mi, kiežby som ju mala.
Minulý týždeň mi ale povedal veľmi veľa o pilieroch v mojom živote. Niektoré mi spadli. Niektoré chcem vybudovať. A o niektorých chcem už radšej iba snívať.
Všetko sa to začalo v nedeľu. Po súťaži, ktorú sme mali vo Viničnom.
Mám na veľa vecí ohľadom súťaže svoj názor, ale to nie je to, čomu sa chcem venovať. V mojej mysli sa spustili nekonečné turbulencie myšlienok. A celé sa to ukončilo jedným videom, ktoré som videla. Aspoň tak som si to myslela.
Ale pravda je, že to zrejme celé dozrelo vo mne až dnes.
Vysvetlím. Rozpoviem. Priblížim.
Môj brat nemohol môjho synovca odviezť na tréning po súťaži a mne veľmi záležalo na tom, aby tam bol. Nie kvôli mne, ale kvôli Maximovi.
On ten tréning miluje. V jeho očiach vidím to, na čo som ja už veľakrát aj zabudla. Pripomína mi mňa. Vo všetkom. Dokonca mi mamina často hovorí, že je presne ako ja.
Je pravda, že vo mne vidí vzor. Taekwon-Do robil aj jeho tato, ktorého za to, samozrejme, tiež obdivuje. Ale tým, že ja som bola ešte aktívna, ma pravidelne vyťažuje všetkými možnými otázkami. Chce stále cvičiť, chce byť šikovnejší, pýta si rady, chce lapovať. Vraj viem lepšie lapovať ako jeho tato. A to je kompliment najhrubšieho zrna, lebo jeho tato je jeho hrdina. A tak to má byť.
Maxim mi veľakrát dáva otázky a postrehy, na ktoré ja už zo svojej pozície, že som v tom dlho, zabúdam.
Napríklad nadšenie pre diplom z páskovania. Kus papiera a on sa išiel z neho zblázniť. Nevedel sa dočkať, kým ho bude mať zarámovaný.
Je toho veľa a raz sa rozpíšem o tých krásnych veciach, ktoré mi Maxi vždy povie a mňa to úprimne dojme. Tie veci mám zapísané. Len nie tu.
No ale späť k téme.
Keďže som vedela, že má na tréningu po súťaži svoju chvíľku slávy, spravila som všetko preto, aby na tom tréningu bol. Doniesla ho tam moja mamina. A ako to už pri babkách býva, všetko natáča, všetko fotí. Pre istotu.
Po tréningu mi poslala video, kde sa tréner prihovára žiakom. Šesťminútové video. A mňa to dojalo.
Uvedomila som si, že keby som mala klub, chcela by som ho mať ako platformu pre hlas.
Úprimne, vždy by som chcela dať hlas slabším alebo zraneným. Postaviť sa za niekoho, kto sa nevie brániť. Alebo ho to nikto nenaučil. A nemyslím tým bitku.
Odvždy si uvedomujem, že ľudské hodnoty sú pre mňa principiálne. Je pre mňa dôležité podľa nich žiť, byť a šíriť ich.
Ak by som raz mala klub, chcela by som, aby som mohla byť tým hlasom a predĺženou rukou pre všetkých. Slabších, ale aj silnejších. Chcela by som ľudí motivovať k životu. K správnym rozhodnutiam. Aby sa rozhodovali tak, že si za svojimi rozhodnutiami budú vedieť stáť. Aby sa vedeli postaviť svojim strachom. Aby z nich boli ľudia, ktorí majú nádej a vieru, že môžu zmeniť svet.
Myslím si, že to môžeme spraviť. Ale musí nás byť veľa a všetci musíme ťahať za jeden povraz.
Pre tieto veci by som chcela mať slovo. A byť ten hlas.
Niekto totiž nevyrastá v rodine, kde má pochopenie. Niekto ho nemá ani medzi blízkymi. A všetko to, čo nemajú doma alebo u kamošov, by som chcela, aby nachádzali v telocvični. Niekto nemá vzor. Ale môžeme to zmeniť my. Môžeme byť vzor my.
Bezpečný priestor pre všetkých. Tak aby sa každý cítil, že niekde patrí. A je prijatý. Niekto sa občas cíti, že nikam nepatrí.
Aach..
Priala by som si to.
Priala by som si, aby mal každý v živote priateľov, ktorí pre neho znamenajú svet. Lebo tých si môžeme vybrať. Rodinu nie. Priateľov áno.
Priala by som si, aby každý sníval a mal odvahu stať sa tým, kým chce. Aby si ľudia mohli plniť sny a nikdy neprestali snívať.
Aby keď majú v živote ťažké časy, vedeli, komu zavolať. Aby vedeli, kam môžu prísť. Aby vedeli, že keď im stekajú slzy po tvári, nie je to hanba. Aby aj oni mohli byť tým človekom, ktorého druhý hľadá v núdzi. Za ktorým chce prísť. Rozprávam vám z duše viac ako by som chcela ale to si nechám pre seba. Je dôležite mať niekoho v živote na koho je spoľah. A niekto, kto popiera slovo sklamanie. A každý človek taký môže byť pre niekoho.
A potom naopak, keď z nich srší šťastie, aby sa mali s kým podeliť. Aby pochopili, že šťastie a radosť majú význam iba vtedy, keď sa zdieľajú. Iba vtedy sa násobia. A iba vtedy cítime skutočné šťastie.
Chcela by som, aby pochopili, že nie vždy príde úspech na prvýkrát. Že aj keď možno nie si hneď úspešný a niečo nevieš, neznamená to, že z ďalšieho zápasu nevyjdeš úspešne.
Chcela by som, aby na tréningoch neboli len tí, čo vyhrávajú. Lebo v živote ťa najviac posúva to, keď spadneš a nájdeš v sebe silu pokračovať. Ísť ďalej.
To sú všetko veci, ktoré im na tréningu môžem odovzdať. Môžem ich nepáskovať a povedať: douč sa, nauč sa to a uvidíš, že ti bude ľahšie.
A tým ľuďom by potom bolo hej. V škole, v práci, všade. Lebo by mali to, čo sa volá disciplína. A naozajstná vytrvalosť.
My sme tréningy skončili minulý týždeň. Hneď po tréningu som spísala veci, ktoré by som si priala, keby boli zavedené do života. Poslala som ich mojej Katke s malou dušičkou, čo si o tom myslí. Nikam inam.
Ona bola nadšená.
Ja som si to čítala x-krát. Ale neposlala ďalej. Lebo nechcem byť revolucionár. Nemám na to právo. Iba si to idem v mojej predstave. A pravda je, že sa už veciam bojím uveriť.
Každopádne, uzavrelo sa to asi až dnes. Lebo mi napísal jeden kamarát z Hlohovca. On nie je tréner. Napriek tomu ma dnes poprosil o nejaké veci a popritom ma dostal jednou správou.
Budem ju citovať, lebo sa ma to dotklo. A úprimne, zanechalo to vo mne silný dojem.
Napísal:
„Videl som Tvoje emócie na páskovaní… som chlap a tiež ma to dojalo. Obzvlášť keď J. xx poznám 30 rokov a vieme, čím si prešiel. Som rád, že si taká emočná. To je úžasné! Slzy neskrývaj, tie Ťa ukazujú veľmi silnou. Ďakujem zatiaľ za všetko.“
Odpalilo ma to.
Niekto si všimol to, čo sa vo mne odohrávalo.
Nedalo mi to a napísala som mu na to svoje. Ani neviem ako, ale odhalil, že som v znamení Váh. Vraj mám potrebu spravodlivosti.
Hm. Mám. A je to až prekliatie.
Na to mi povedal, že presne preto išiel študovať právo aj on. Aj u mňa to tak bolo. Aj ja som ho kvôli tomu chcela študovať. Aby som nastolila spravodlivosť. Ale včas som si uvedomila, chvalabohu, že to by nebolo nič pre mňa. Nič pre moju povahu.
Lebo život nie je ideálny. A ja viem, že by som sa kvôli spravodlivosti viac trápila, ako tešila.
Na to mi povedal, že nikdy nie je neskoro ísť študovať právo.
A v tom som sa zasekla ja.
Uvedomila som si, že nemusíme byť advokát či právnik na to, aby sme žili spravodlivo. Stačí, keď si každý odovzdáme tie správne hodnoty. Doma, v rodine, na tréningu. Všade.
Každý môže byť advokátom pre niekoho.
Niekto pre svoju mamu. Niekto pre svojho muža. Niekto pre svojho najlepšieho kamoša.
No na tréningu môže byť tréner advokátom svojich zverencov.
Taký advokát by som chcela byť. Verte mi.
Zasiať to dobré a možno zmeniť životné príbehy. Niekoho vytiahnuť z ťažkých pomerov alebo časov a nasmerovať ho niekam, kde si možno v tridsiatke povie, že ten človek mi zmenil život.
Lebo sa o mňa zaujímal.
Naučil ma hodnotám.
Dal mi kus seba.
Nedal mi len kliky, drepy alebo zaucho. Dal mi seba. Svoje hodnoty. Disciplínu. A všetko to, čo robí dobrého človeka človekom.
Takto to vo mne dnes hralo.
Celkom sila, že?
Ja veľa snívam. Ale veľakrát ma niečo vráti na zem. A veľakrát sú to práve ľudia, v ktorých som vždy verila.
Klub nechcem ten pocit, že môžem niekomu zmeniť život k lepšiemu áno. Že môžem niekomu dať zmysel. Že môžem pre niekoho v živote znamenať niečo hlbšie.
