Príležitosti, ktoré (ne)chceme vidieť

Píše sa 25 December. Je deň po Vianociach, ktoré boli pre mňa asi najkrajšie na svete. Dostala som sa do momentu, kedy nad mojou obrovskou zvedavosťou víťazí radosť z radosti. Potešenie v očiach najbližších. Nie, že by som sa už vo svojom dospeláckom veku predtým netešila z toho, že môj darček niekoho poteší, ale tento rok to bolo iné. Moje krsniatko si tento rok už presne uvedomovalo, že chodí Ježisko a ja som sa tešila z toho ako si s nadšením pozerá svoje darčeky. Tento rok, mali Vianoce naozaj kúzelnú atmosféru a pre mňa, to boli Vianoce plné spokojnosti, čistého pokoja na duši a užívania si momentu. Tesne pred Vianocami som spravila zásadné rozhodnutia, ktoré ma oslobodili z vlastného zajatia. Toto obdobie, ma nejako naštartovalo aby som sa zamyslela. Nad všetkým, čo chcem dosiahnuť, ale aj to čomu sa chcem vyhnúť. Ale to nie je to, čomu chcem momentálne venovať pozornosť. Ako tak sedím s rodinou a zamýšľam sa nad svojim ďalším životným smerovaním, v blbostiach aj v zásadných veciach dochádzam na to, čo som vždy o sebe vedela. Som „autista“. 😀 Budete sa teraz smiať, ale som človek ktorý nemá rád zmeny a keď sa mu niečo zapáči, tak si ten moment radšej bude živiť stále a stále rovnakým opakovaním. Stále rovnaké rituály, rozhodnutia, jedlá, činnosti…  Nenarúšala som si pocit svojho bezpečia a šťastia, ktoré si stále utváram pripomínaním si svojich spomienok na doby z čias walkmana, šmolkov, kosatiek, zabudnutého Kevina a podobne.

vianocne kuzlo - prilezitosti ktore nechceme vidiet

Napadlo mi, že každé Vianoce pozerám vždy tie isté rozprávky, filmy, jem rovnaké jedlo… A zároveň sa mi okamžite pripomenuli svoje vety ktoré hovorím kamarátom.. Aha… no ten film som nikdy nevidela… Nikdy som to nepozerala lebo je to dlhé… alebo je to pre mňa moc temné, hororové. Nie.. nemám rada dlhé filmy, nemám rada temné filmy.. to všetko je pravda.. ale potom sú aj filmy ktoré vždy chcem vidieť ale odradí ma ich dĺžka. Napriek tomu, že tam hrá môj obľúbený herec alebo herečka. Som to ja ale trdlo. Veľakrát si taký film pozriem, keď mám na to chuť, to nie že nie.. ale je to častokrát kľúčový moment od dverí, za ktoré hádžem to, čo sa mi nejakým spôsobom nehodí, nechce, napriek tomu, že to chcem. Či už ide o film, jedlo, knihu, dovolenku, prácu, cviky… Neviem, či presne chápete to, čo sa tu snažím povedať. Niekedy dokonca moja osoba funguje ako vzbura.. všetci to videli, všetci o tom hovoria, tak ja, rebel (práve sa smejem pri tomto prívlastku) – si to nepozriem, lebo veď nebudem ovca. A inokedy viem byť ovca… A niekedy aj vlk – ak si idem za svojim. Napadlo mi, že by som sa mohla zaťať a začať takú malú skúšku samej seba – malé povzbudenie samej seba, do budúcnosti a možno iba tak. Naše limity sú iba tam, kde si ich sami stanovujeme. Častokrát sa ukrácame o pekné chvíle, momenty, zážitky tým, že máme predsudky – aj keď sa nepovažujem za niekoho kto má nejaké nekonečné predsudky ale určite dáke vo mne blúdia. Niektorí kamoši, by Vám mohli hneď vychŕliť zopár… ale väčšinou tie sú len také doťahovačské. Končím s písaním pre dnešný deň a uvidím.. či a kedy sa k tomu dostanem znovu.

Čítam si poslednú vetu z posledného odstavca ktorý som napísala pár dní dozadu. Je 30. december, kúsok pred novým rokom a ešte menší kúsok od nekonečne veľa ľudských predsavzatí… Práve tie spomínam preto, že mojim cieľom nebolo predsavzatie k novému roku.. naopak, nedávam si predsavzatie, skôr dávam sama sebe sľub.. ktorý chcem aby bol rešpektovaný a mal nejakú váhu. Nehovorím o tom aby mal tonu, ale aby som ho mala vždy napamäti. Nie ty, nie vy, nie mama, nie kamoš.. ale ja.. Aby som sa nikdy nezamotala do siete v ktorej nebudem chcieť byť, aby som vždy našla správnu ihlu, ktorá ma preberie keď bude treba, ktorá mi vytiahne triesku ak to bude potrebné a ktorá mi vždy pomôže zašiť ranu tam, kde vznikne. Priznám sa, že ani presne neviem, prečo všetko toto píšem…. mám obdobie, kedy mám pocit, že svoje myšlienky, nápady a postrehy musím nechať plynúť.. doteraz som sa s nimi nejako potácala, plávala morom iste so vstýčenou hlavou nad hladinou.., ale nepozerala som sa na dno, kde je vidno krásu.. koraly, ryby, život… A ako to inak dokázať keď nie tak, že budem mať silu a vieru vo vlastné možnosti? Keď sa budem sama rešpektovať, budem sa vedieť pochváliť ale aj premôcť. Presne po Vianociach ma chytila choroba… Vysoké teploty a potom iné nepríjemnosti.. rozhodla som sa, že tieto momenty využijem na svoje NIKDY. Premením slovo nikdy na skúsenosť. Presne tú, ktorú som NIKDY nebola schopná obetovať. Napísala som si zoznam filmov, rozprávok… ktoré som nikdy nevidela a vždy iba hovorila že som ich NEvidela. A hľadala si vždy iba dôvod prečo som to nevidela. Na tom zozname sú filmy ako Pán Prsteňov ( pre mňa najhoršia kombo 😀  dlhé a temné ), Vlk z Wallstreet, Podivuhodný prípad Benjamina Buttona (Brad je môj úplne top obľúbený herec… spolu s Chanom 😀 ), Krstný otec…  ale aj iné, historické, životopisné, dobové, slovenské, české..veselé, smutné, náučné…  Spísala som si ten zoznam na to, aby som si mohla postupne škrtať filmy, ktoré boli u mňa vždy spojené s tým čarovným slovom NIKDY. Zatiaľ som ich videla dosť veľa.. asi 20.. Ide o s prepáčením blbý film, ale vždy sa našlo niečo prečo nie… teraz sa môj zoznam zmenšuje..ešte nie som ani v POLKE :D… ja ho rešpektujem a tým rešpektujem aj svoje záväzky.. a zároveň, posúvam aj svoje myslenie na inú úroveň.. Veľa tých filmov čo som videla ma inšpirovalo, motivovalo, nakoplo, donútilo ma zamyslieť sa ale aj vyroniť slzu.. alebo sa opýtať samej seba či to čo som spravila vtedy a vtedy bolo správne.. či som to nemala urobiť inak.. byť viac odvážna.. drzá, alebo priebojná..pokornejšia, skromnejšia… Aj vďaka tým filmom mám momentálne v hlave predstavy, plány, a odhodlanie. A asi aj kvoli tomu, že som ich videla vlastne teraz píšem celý tento príspevok. Nejaký hlbší dôvod na to nie je, tak ho ani nehľadajte:) Nemám ani depku, ani som ju nemala.. keď už, tak som bola iba frustrovaná asi sama zo seba.  Myslím, že pár z filmov ktoré som videla, by nikdy nemali takú moc keby som si ich pozrela pred desiatimi rokmi, dvomi rokmi, alebo štyrmi mesiacmi.. Načasovanie a zapasovanie istých okamihov v živote.. to je ako vyskladanie dokonalého puzzle tých najnáročnejších čo v ani v Dráčiku nekúpime.  Samozrejme, že medzičasom som nepozerala len filmy.. ale aj čítala po 100 rokoch knihu – vzdelávaciu, čo sa týka mojej práce… behala po dome, cvičila a podobne. Jasné… behala a cvičila som až keď mi bolo zdravotne lepšie:). Každý deň som mala plán činností. Každý deň, sa mi zatiaľ podarilo plán splniť. Hovorím každý deň, ako keby to trvalo už dva roky :D. Ale.. o tomto to práve je.. potešiť sa aj z mála, pochváliť sa a oceniť sa. Nie som ten typ, čo bude samochválenkár a horenos.. nikdy som snáď taká nebola a verím, že nikdy nebudem. Nechcem mudrovať ani filozovovať, ale náš život je akou si definíciou príležitostí. Tie, ktoré sme mali a využili, ale aj tie, na ktoré iba často myslíme a povieme si, aké by to asi bolo keby…, čo by bolo? a potom tie, čo nás ešte čakajú. 

Všetkých nás čaká nový rok, mňa čakajú veľké výzvy, veľa zmien, ale som pripravená na všetko, čo sa bude diať, nech je to už akokoľvek, bude to tak ako to má byť a všetkým prajem, aby každý došiel na to, aká je správna esencia pre spokojnosť duše. Prajem Vám všetkým spokojný nový rok. Ak budete spokojný, tak budete aj šťastný a vyrovnaný. Nie len Vy, ale aj Vaše okolie. Každý jeden do určitej miery, niekto väčšej, niekto menšej, žijeme príbehmi iných… Rodina, kamaráti, úspešní aj odsúdení a niekedy zabúdame, že sami sme hlavnou postavou v tom našom hlavnom životnom príbehu.. spravme si zo svojho príbehu legendy, ktoré raz budú naši blízki s hrdosťou rozprávať iným.. veď dokonca aj Vajce išlo na Vandrovku :)).

P.S.: Tento rok som ešte svojho obľúbeného „Sám doma“ nevidela. Ale práve dokument, ktorý sa venoval tomu ako tento film vznikal, vo mne taktiež dáko naštartoval záložný – mŕtvy motor iného pohľadu, ktorý zažil svoj repas. Kevina ale ešte určite počas sviatkov dobehnem.:)