Zastavený kolotoč - život v karanténe a centrifuga s menom Korona

thriller.sk

Nikto tomu neveril.  Všetci sme sa smiali. Boli sme nedotknuteľní. Z toho, o čom sme iba počuli a to, čo sme si nevedeli predstaviť sa zo dňa na deň stala realita. Tento článok určite nebude zameraný v smere “bububu”.  Naopak. Korona, je síce v tomto momente skutočným strašiakom pre nás všetkých. No ja sa na ňu pozerám aj v jej svetlejšej stránke. Resp. v stránke, ktorú v médiách často nepočujeme. Ja osobne vnímam tento problém ako test ľudstva. Keď sme boli malí a chodili sme do školy, čakali na nás písomky. Niekedy sme o nich vedeli… boli sme nadrtení a dostali sme jednotku, niekto za to dokonca aj nejakú “dvacku” vreckového navyše… Inokedy, sme o nej vedeli a aj tak sme sa na to vyflákli a ostali nám iba oči pre plač… A to sme mali šancu naučiť sa na ňu. Bolo to len o nás.. či sme sa poctivo pripravovali a mali sme od začiatku školského roka v hľadáčiku náš priemer na jeho konci. Veď napokon, veľa z nás nám to ovplyvňovalo budúcnosť.. či už sme si to priznať chceli alebo nie.. Ten, kto mal lepší priemer mal väčší predpoklad, že sa dostane na výšku, ktorú chce. Že bude študovať to, čo si vybral. Samozrejme, občas počas školy prišli aj námatkové písomky. A znovu to bola len naša vizitka. Nie vždy sme to chceli počuť, no veľakrát výsledok záležal práve od toho, kto bol ako pripravený z hodiny na hodinu. Jásné… občas to záležalo aj od toho, ako poctivo bol pripravený spolusediaci, ten čo sedel pred, alebo za nami. Ruku na srdce ak ste sa v tom vôbec nikdy nenašli. A práve to je to, k čomu sa chcem dostať. Je ľahké nič nerobiť. Hm..alebo že by nie? Je jednoduché minúť výplatu v prvý deň, keď nám príde. No rozumný človek vždy uvažuje aspoň jeden krok dopredu. Niekedy nám to príliš nejde. Nie každý deň máme svoje svetlé chvíľky. Ale práve vtedy, nám svet, rodina, kamaráti ale aj médiá našepkávajú, podávajú nám ťahák a dávajú pomocnú ruku ako úspešne zvládnuť nečakanú previerku. Nehovorím to,  že všetci majú vždy pravdu. Netvrdím, že média nám nastolujú zakaždým správny obraz. Ale nemyslím si, že nie sme tak rozumní, aby sme si vždy vytvorili vlastný úsudok. Bez akýchkoľvek predsudkov.. Skúsme sa niekedy zamyslieť nad vecami tak, ako sme sa nezamysleli ešte nikdy. Je to častokrát náročné. Ale keď sa chce tak sa dá. Tento článok je výsledkom karantény, teda momentu keď som doma.

Som doma, von chodím iba keď musím. Rodinu mám v karanténe, takže sem – tam treba vybehnúť niečo nakúpiť.. podať pomocnú ruku tým, ktorí si ju síce nepýtali..no asi by mi skôr zhorela ak by som im nepomohla, ako sa nakazila niečim infekčným. Dávam si pozor. Chodím obrnená ako transportér. Kvoli mne? Úprimne.. nad sebou som sa nezamýšľaľa. Rozmýšľala som nad mojou maminou, tatinom, bratom, krsniatkom, dedom… myslela som na všetkých blízkych.  Okrem toho, karanténu vôbec nevnímam ako niečo zlé. Je to síce miestami na hlavu. Ale ja osobne mám aspoň čas na to, na čo bežne nemám čas. Keď sa v priebehu bežného roka stretnem s kamarátmi a opýtam sa ako sa majú tak bežne počujem odpovede ako:  “stále je to jeden kolotoč”, “.. nič nestíham”. “Som unavený/unavená..” A tak rozmýšľam… po dlhom čase aj ja pozerám televíziu len aby som bola v obraze a vidím tam veľký počet nezodpovedných ľudí. Česť tým, ktorí sú doma samozrejme.. no neviem sa ubrániť pocitu, že zrejme je to naša ľudská povaha neustále si sťažovať. Máme byť doma.. tam, kde väčšina ľudí bežne chce byť. No keď príde na lámanie chleba, hodinová ručička sa asi iba tak začne točiť opačným smerom. Prosím, buďme rozumní. Nájdime si čas na seba, rozprávajte sa, čítajte si knihu, oprášte Človeče nezlob se, zahrajte si Monopoly, pustite si svoju obľúbenú hudbu, zatrieďte si fotky do fotoalbumov.. Spomeňte si na to všetko, čo bežne chcete a nemáte na to čas. 

Lebo práve tu a teraz je ten moment, kedy to môžte robiť úplne bez výčitiek a s pocitom, že pre druhých Váš spôsob ničnerobia bude veľkým krokom pre Vás samotných, Vašu rodinu, kamarátov, kolegov, spoluhráčov.. pre všetkých, ktorých bežne stretávate ale aj pre všetkých, ktorých ešte nepoznáte... možno ich nikdy neuvidíte ale možno Vám raz budú na Vašej svadbe za svedka... ktovie. Či máš 7 rokov alebo Vám je 70.. všetci sme na jednej lodi. Aj Titanic, potopila ľudská chyba, tak ich my v čase, keď je to potrebné robme čo najmenej.

Minimálne u mňa budete mať obrovskú medailu obdivu, ak budete sedieť doma na zadku. Inak… pre mňa má aj deň v karanténe málo hodín… cez týždeň pracujem, potom venčím, každý deň poctivo cvičím ale aj rehabilitujem.. pevne verím, že aj vďaka karanténe mám konečne čas dať si dokopy pošramotené koleno. Zatiaľ som si počas karantény nemala čas pozrieť si ani jeden film alebo seriál.. Ale aj na to príde. A čo vy? Spomalili ste už? Robíte niečo, čo Vás napĺňa? Zahoďme za hlavu sťažnosti, tešme sa z maličkostí a buďme radi za to, že vlastne máme byť doma. Pokiaľ sme zodpovední, tak tam nám možno hrozí akurát tak to, že presolíme polievku, spálime košeľu, upraceme skrine, pretriedime šaty, umyjeme okná, konečne otvoríme napríklad tie príručky španielčiny pre samoukov alebo preležíme matrace:):):). Naopak, tam vonku sú pre mňa superhrdinovia.. áno samozrejme myslím na lekárov, ktorí sú v priamom ohrození.. no pre mňa sú nemenej menšími hrdinami aj ľudia, vďaka ktorým stále fungujú potraviny, lekárne, drogérie… vodiči tovaru, predavači a všetci tí, ktorí makajú vtedy, keď my máme nakázané váľať si šunky. Prosím, buďme k sebe dobrí a vážme si to, ako sme na tom. Vážme si každý krok. Veď kto šetrí, ma za tri. Skúsme dostať z tejto písomky spoločne dobrú známku. Veď aj v škole to bol častokrát kolektívny výkon. A keď sme spolupracovali, vyšla z toho aj 1*. A no a čo, že sa profesorka čudovala. Veď napokon, v zborovni a na poradách mohla byť druhým za príklad:):):).

 

A ešte niečo slovami môjho najobľúbenejšieho klasika. “Heal the world, make it a better place for you and for me..and the entire human race.”

Prosím. Pomáhajme si. Akokoľvek.