Nič nie je tak dobré, ako obľúbená kapela naživo!

Je 28. Marec. Väčšine ľudí sa tento dátum spája s Dňom Učiteľov. Mne sa vryl do pamäti niekoľko rokov dozadu preto, že sa mi splnil jeden z ďaľších snov. Presne 9 rokov dozadu som po prvýkrat zažila koncert Jamiroquai. Mojej absolútne najobľúbenejšej kapely. Jasné, nerátam ( Jackson 5 a the Jacksons – nakoľko mne to spadá do jednej mojej kráľovskej kategórie  „ MJ“). 

Keď sme sa s kamoškou na strednej rozprávali kto čo počúva vytreli sme si vzájomne kocúra s tým, že obe si fičíme na Jamiroquai.. Kapela, ktorá našim rovesníkom vlastne asi ani nič nehovorí. Tak sme si na Facebooku začali vymienať príspevky na nástenke s klipmi a pesničkami, ktoré sme si v škole často spievali a rozprávali sme sa šifrovanou rečou, ktorej len málokto rozumel. Vlastne, pri nás dvoch.. to nikdy nebolo nič nezvyčajné. Vždy sme si išli svoje a ešte stále aj ideme. Že Kači :D. Stále sme si hovorili, že keď náhodou niekedy budú mať koncert tak pojdeme. Lenže v tej dobe mali ako kapela pauzu. Žiadny album, žiadne koncerty.. Niekoľko rokov proste nič.  A čo sa stalo?

 

Je 28. Marec. Väčšine ľudí sa tento dátum spája s Dňom Učiteľov. Mne sa vryl do pamäti niekoľko rokov dozadu preto, že sa mi splnil jeden z ďaľších snov. Presne 9 rokov dozadu som po prvýkrat zažila koncert Jamiroquai. Mojej absolútne najobľúbenejšej kapely. Jasné, nerátam ( Jackson 5 a the Jacksons – nakoľko mne to spadá do jednej mojej kráľovskej kategórie  „ MJ“). 

Keď sme sa s kamoškou na strednej rozprávali kto čo počúva vytreli sme si vzájomne kocúra s tým, že obe si fičíme na Jamiroquai.. Kapela, ktorá našim rovesníkom vlastne asi ani nič nehovorí. Tak sme si na Facebooku začali vymienať príspevky na nástenke s klipmi a pesničkami, ktoré sme si v škole často spievali a rozprávali sme sa šifrovanou rečou, ktorej len málokto rozumel. Vlastne, pri nás dvoch.. to nikdy nebolo nič nezvyčajné. Vždy sme si išli svoje a ešte stále aj ideme. Že Kači :D. Stále sme si hovorili, že keď náhodou niekedy budú mať koncert tak pojdeme. Lenže v tej dobe mali ako kapela pauzu. Žiadny album, žiadne koncerty.. Niekoľko rokov proste nič.  A čo sa stalo?

My sme si to nejako asi vymodlili. Zrazu vydali nový album a ohlásili tour.  Šialenstvo. Inak sa nedájú opísať momenty, odkedy sme si kúpili lístky na ten koncert. Každý deň sme odrátavali dni, minúty a hodiny. Normálne regulérne nám preskakovalo. Eufória z toho, že uvidím Jay Kaya naživo mi normálne zatemňovala mozog.  Rock Dust Light Star. Planétky. Fialový stage. Fialové oblečko, fialová čelenka a splnený sen. Zahrali všetky pesničky. Všetky obľúbené. No lepšie to byť nemohlo. Ó, a áno.. už vtedy sme boli v prvej rade. Presne preto, lebo nám na tom koncerte neskutočne záležalo, prelakťovali sme sa úplne dopredu. Pamätám si, ako sa moje puberťácke ja neskutočne tešilo keď sa pozrel mojim smerom. Samozrejme, že sa pozeral na mňa.  A nikto iný v hale nebol.:))) Ale určite tam boli aj momenty, a na to dám krk, že sa nám stretli pohľady, venoval úsmevy. Dokonca sa usmial do foťáku. Oh yes!! Bola to ešte doba, kedy sme nosili so sebou digitálne foťáky.  Viem, že po tomto koncerte sme nemali hlasy. Hučali sme ako bláznivé. A aj tento koncert má dosť veľkú zásluhu na tom, že sa moje šialenstvo a závislosť na koncertoch začala stupňovať.

Prešli 2 roky. Sedím vo vlaku z Košíc smer domov. ( Bratislava). Bola som prvýkrát v metropole východu. Kto ma pozná tak vie… išla som tam kvoli koncertu Stinga, ktorý tam koncertoval vrámci Back to the Bass. Bola som neskutočne otrávená z dlhej cesty vlakom. Zdalo sa mi, že to trvá nekonečne dlho. Samozrejme, už sme mali po koncerte. Cesta do KE ubehla oveľa lepšie ako cesta späť. Zo srandy som vyslovila vetu: „A do Košíc už nikdy viac!“ No.. a to si nerobím srandu. Ako to tu teraz píšem, prisahám, že to bolo takto. Ako dlho trvala tá cesta, my sme sa už pomaly približovali domov, chytila som do rúk mobil. A na ticketportali našla správu, že JAMIROQUAI bude vystupovať v Košiciach. Košice boli v roku 2013 vyhlásene Európskym hlavným mestom kultúry a práve Jamiroquai boli headlinerom.

Neverila som vlastným očiam. Kamoške som to dala do ruky, aby mi potvrdila, že nemám halucinácie. Videla tam to, čo ja. Ťukla som na ďaľšie informácie a zrazu pozerám, že v ten deň spustili predpredaj. Ešte viac ma obarilo, keď som zbadala tú cenu. 25 EUR! 25!! hovorila som si, že to ani možné nie je. Ešte stále som sedela vo vlaku smerom z Košíc.. a hneď ako som vystúpila na stanici Vinohrady, utekala som rovno do Polusu, do tickeportalu. Tam som ich zaskočila.. oni ešte sami nevedeli, že taká akcia sa má konať. Nakoniec som odtiaľ úspešne odišla s 3 ks lístkov. Neuveriteľné. A to sa hovorí, že nikdy nehovor nikdy. Mne sa to potvrdilo do bodky.

O pár rokov som absolvovala ešte ďaľší koncert vo Viedni pri albume Automaton a cca do roka som mala namierené aj do Prahy.. išlo v podstate o „rovnaký „ koncert až na to, že o pár mesiacov neskôr. A to bol znovu zážitok. U nás boli MS v hokeji. Chcela som byť na dvoch miestach naraz. Ale nešlo to, a samozrejme Jamiroquai som chcela vidieť viac. Ale bila sa vo mne duša hokejového fanúšika – nadšenca. Bolo to v čase, keď sa už hrala vypadávacia časť. Takže som netušila ako dopadne naša repre. Resp. Mala som chrobáka v hlave aj preto, že som túžila stretnúť niektorých hokejistov, ktorí predtým boli ubytovaní v Košiciach. ( Kanada, Amerika). Keď som už bola v Prahe, moja energia sa naplno sústredila na Jamiroquai. Chceli sme byť s kamoškou vpredu. Tak sme trošku nekresťansky skoro išli k O2 Aréne. Na ten deň nikdy nezabudnem. Bolo to magické. Sedela som tam, keď v tom čase v okolo arény nikto nebol. No zrazu sa ku mne niekto pri hovoril.  Po anglicky… Všimla som si jeho oblečenie. Bol oblečený od hlavy až po paty v Adidas. A tie tenisky, ktoré mal na sebe mi boli povedomé no nevedela som ich zaradiť. Dlho sme sa rozprávali, až som nakoniec zistila, že ten chalan je jeden z najväčších fanúšikov Jamiroquai na svete. Vlastne to bol predseda fanclubu Jan Luka sa stal mojim kamarátom, s ktorým som v kontakte skoro stále. Aj teraz, keď je v Taliansku situácia aká je, tak jeden druhého informujeme o stave v našej krajine. Gianlucca mal originál Jay Kayove veci, jeho tenisky, jeho súpravy, veľa fotiek spolu s celou kapelou. No hotový maniak. Ale rozprávať sa s ním, počúvať jeho zážitky to bolo super! Po čase rozprávania sa tam ocitla aj jedna žena. Černoška. Nie, nehovorím to preto, že by som bola rasista. Naopak, kto ma pozná tak vie, že to čo milujem je ich hudba. Veď napokon zase raz.. MJ! To je myslím dosť na moju obhajobu. Ale v našich zemepisných šírkach to stále nie je až tak zvykom. Začali sme sa teda rozprávať aj s ňou. Poviem Vám, že to  čo dokáže hudba je niečo neuveriteľné. Z ľudí, s ktorými by ste asi bežne neprišli do dialógu sa zrazu stali ľudia, s ktorými zdieľate rovnakú diagnózu. Dlho sme klebetili a rozprávali sa o hocičom, zážitkoch, živote a hudbe. No a Cynthia – úžasne energická, bláznivá a očividne veľmi srdečná černoška pôvodom z New Yorku, momentálne žijúca vo Washingtone mi začala  rozprávať ako videla malého Lennyho Kravitza v „Sunday School“, nakoľko Cynthiina mama študovala tam, kde Lennyho mamina a tak sa tam občas stretli. Mala som len sánku dole.. A v takýchto príbehoch by som mohla pokračovať… bolo toho dosť. Ale ešte jeden stojí za zmienku. Ako tam tak sedíme pri vstupných halách, tak sa okolo premlelo niekoľko členov stuffu. Chodili hore dole. Jeden z nich sa k nám prihovoril a začali sme sa rozprávať. Nenápadný chlapík, s typicky britským prízvukom bol vodič autobusu Jamiroquai. Z rozhovoru, ktorý by som za normálnych okolností typovala, že bude tak na max. 20 slov vyšla cca tak 45 min. debata. John, (tak sa volá) asi po pol hodine skromne poznamenal, že v Británii je docela známy nakoľko napísal mega úspešnú knihu. Všetci čo sme tam boli sme si mysleli, že si asi z nás robí srandu. Neviem prečo, nám nešlo do hlavy, že skromný pán  – vodič autobusu by mohol byť niekto známy. No a John Ulrich – dnes už môj dobrý kamarát, s ktorým som v kontakte pomaly na denno – dennej báze naozaj napísal úspešnú knihu. The Evil That Came To Denham. Dokonca nám ukazoval už úryvky pokračovania. Ten druhý diel písal popritom, ako sa spolu s kapelou presúval naprieč Európou. Keď došoféroval a pospal si, tak písal. Úžasné. John, si s nami vymenil Facebook poprial nám všetko dobré a rozlúčil sa slovami, že snáď sa ešte niekedy uvidíme. Cynthia to po Prahe mala namierené do ďaľších miest, kde mali Jamiroquai koncert, tak bolo viac ako isté že sa uvidia. A aj tak bolo). Po dlhom čakaní prišiel aj koncert! Ten bol šupa! Ale to, čo prišlo potom bol tiež zážitok. Gianlucca mal už vopred s členmi kapely dohodnuté, že sa po koncerte stretnú. ÁNO! S celou kapelou. Bol ochotný nás zobrať do zákulisia spolu s ním. Tak sme ja a kamoška išli za ním ako také kačičky. Boli sme kdesi v útrobách O2 Arény. Neverila som tomu, že by sme sa možno mohli stretnúť so skupinou. Ale zastavil nás SBSkár. Gianlucca, mal špeciálnu nálepku, cez ktorú ho SBSkár pustil. Usiloval sa ich presvedčiť, že sme spolu s ním a že je to dohodnuté no nakoniec sa to nepodarilo.:(

Bola som trošku smutná lebo už som sa videla v backstage. Neviem síce ako to tam vyzeralo a aké to tam je, ale ja som sa už tam jednoducho videla. No nič.. Išli sme von. Gianlucca mi písal, že ho to mrzí a že nabudúce sa takéto niečo už nestane, lebo budeme pripravení! Že od začiatku, budeme „označení“.. haha no ktovie, je to vo hviezdach ale ja tomu verím. S Maťou sme odišli na izbu. Bývali sme asi 400 m od O2 Arény, takže sme to mali naskok. Už sme boli „doma“, keď mi cinkla správa na Messengeri. Písal mi John.. Že ešte má dlho do odchodu a že či by sme neprišli k aréne na chvíľku pokecať. Neváhali sme, úplne spontánne sme tam išli. Zvítali sme sa, ako keby sme stretli starého známeho. A pritom sme sa v ten deň videli len prvý raz. Ale bolo to tak prirodzené. John nám ešte rozprával, že čo a ako.. ako je to s odchodom, aké má ďalšie plány. A nezabudol dodať, že keď si bol opláchnuť tvár tak v tej miestnosti videl Katty Perry. A ja že si robí srandu. A zrazu vyšlo auto a ukázal, ó áno, to je ona! Thats Katty! Haha.. neuveriteľné. Aj Katty sa bola pozrieť na Jamiroquai. Bolo už dosť hodín.. cca 00:40. Stojíme tam traja pri kruháči. Zrazu sa pristaví TAXI a z pod parkoviska vychádzajú traja ľudia. Pozerám a neverím vlastným očiam. Jeden chlap, dve ženy. Muž dal pusu jednej zo žien zakýval im a posadil do taxíka. Ja som už ale vtedy vedela koľká bije, ale nechcela som rušiť idylickú chvíľku. Ten muž, nebol nikto iný ako jeden zo zakladajúcich členov, najdlhšie pôsobiacich členov v skupine a hlavný bubeník v jednej osobe. Pán Derrick McKenzie!! Kamoška ho nespoznala.. a čo bola sranda tak ani John! On bol iba ich zamestnanec, neprichádzal s nimi do styku. Opýtala som sa Dericka, či by sme sa mohli odfotiť. Ten bol extrémne milý, vysmiaty a pozitívne naladený. Nezaváhal ani na sekundu. A hádajte kto nás odfotil? Nebol to nik iný ako John!:)) Ten prvotne chcel byť trošku vzdialený, aby to nevyšlo nejako „blbo“, že obťažuje zamestnávateľa, no keď prišlo na lámanie chleba, bez zaváhania nám pomohol a odfotil nás s ním. Keď Derrick odišiel, tak nám povedal, že keby tak ten Derrick vedel, že ho fotil jeho šofér. Nuž, vesmír je niekedy neuveriteľný a nikdy nevieme, čo sa nám podari. Jedno stretnutie, jeden okamih..a zrazu sa stane aj to, v čo by ste už ani nedúfali. Teším sa, keď táto bláznivá situácia skončí. Teším sa, keď moji kamaráti v Taliansku sa budú môcť bezpečne vrátiť do života. Neskutočne sa neviem dočkať podobných zážitkov a ďalších stretnutí, na ktoré nikdy nezabudnem.

 

Viac fotiek z koncertov Jamiroquai z priebehu rokov nájdete v tomto linku.