Je so mnou všade. Kde sa pohnem, všade kam cestujem. Keď nie v slúchatkách tak v reprákoch, ak sa nedá počúvať nahlas tak mi vŕta stále v hlave.
Je to moja závislosť, je to môj energizer, mood booster.
Ak ide o moju obľúbenú hudbu tak musí hrať nahlas. Musí to mať jednoducho poriadne grády. Počúvať hudbu potichu je pre mňa ako prísť do reštaurácie najedený. Je to o ničom.
Je toľko spevákov a kapiel, ktoré mi každý jeden deň robia spoločnosť.
Môžem mať hudbu vypeckovanú nahlas ako chcem, ale pocit, ktorý mi vyvolá koncert obľúbeného interpréta na vlastné oči… tomu sa to ani zďaleka nevyrovná. Moja “závislosť” na koncertoch sa začala na konci jedného nespleneného sna. V momente, keď zomrel Michael Jackson. Mojou túžbou bolo vidieť ho naživo. Bolo niekoľko X-faktorov, ktoré zabránili tomu, aby som ho videla. Tak som si povedala, že ak na Slovensku bude niekto, z mojich obľúbených interprétov spravím všetko preto, aby som ich zažila.
Lifechanger? Áno v mmohých aspektoch. Nie, nie je to pritiahnuté za vlasy ako si niekto hneď po prečítaní toho nadpisu myslí. Je za tým oveľa viac ako iba koncert. O tom, sa však rozpíšem inokedy. Čo je ale nespochybniteľné je fakt, že Lenny Kravitz spadá do pre mňa absolútne c najužšieho kruhu obľúbených umelcov. Písal sa rok 2009, kedy prišiel prvý raz na Slovensko. Nemohla som tam chýbať. Od toho momentu, ako som sa neskutočne tešila, že ho vidím a počujem na vlastné oči som si tento pocit zamilovala. Odvtedy som si splnila niekoľko veľkých koncertných snov, zažila veľké množstvo nezabudnuteľných zážitkov, ktoré sa viažu práve ku koncertom alebo mojim obľúbeným skupinám, či spevákom. Sú koncerty na ktoré nikdy nezabudnem. Prince, Lenny, Jamiroquai, George Michael, Justin Timberlake, Lionel Richie, Bryan May.. Pre niekoho z veľkej časti “old skuuul” no pre mňa, husia koža a slzy v očiach vždy keď si spomeniem na tie momenty...tie príbehy a zážitky, ktoré sa skrývajú za tými menami.
