Kto ma pozná tak ten vie, alebo aspoň tuší, že ja a šport sme nerozlučná dvojka. 

Asi od svojich 7 rokov sa aktívne venujem Taekwon-do. Šport = Taekwon-do. To, čím som nazvala šport v predchádzajúcich vetách pre mňa predstavuje hlavne Taekwon-do. Tento šport, mi dal do života neskutočne veľa. Aj vzal. Nie každý vie vždy pochopiť frázu: “Sorry, nemôžem mám tréning.” alebo: “…môžem prísť za Vami po tréningu, keď tam ešte budete.” No neľutujem. Neľutujem ani jednu sekundu strávenú v telocvični. A to ich bolo už teda pekne veľa. Že je moje telo celkom dosť KO v takom mladom veku? Nie je to výhra… a mám čo robiť aby som sa niekedy postavila z postele. No to, čo mi  dal, je to, čo je večné. Svätý Grál. Dal mi druhú rodinu, naučil ma disciplíne, prekonávaniu vlastného strachu, vystúpenie z komfortnej zóny. Prijať porážky, naučil ma čo je to tvrdá robota, ukázal mi ako chutí víťazstvo. Priniesol mi zimomriavky. Pády a znovuzrodenia. Neustále učenie. Sebamotivácia. Nikto iný, nás lepšie nemotivuje ako my sami. Všetko. Ukázal mi, že “ego” existuje len v našej vlastnej ulite. Lebo v momente, keď sa naučíš prehĺtnuť vlastné ego, otvára sa ti šanca zdokonaliť sa. A rešpekt? Fú aký to silný nástroj mi dal šport do života. Rešpekt voči súperovi, voči svojim alebo niekoho iným schopnostiam, uznanie kvality súpera.. je toho toľko. Určite na tomto blogu spomeniem aspoň kúsok z toho, čo som za tie roky zažila v tomto kolotoči zažila.

Ak však prichádza do rany téma fandenia – otvorte mi bránu pre vadných. Viem si predstaviť a tuším, čo všetko je za robotou úspešných športovcov. Úspešných klubov. Tá história za tým ma fascinuje. Zbožňujem tú cestu, po ktorej idú. 

Niektorí športovci mi prirástli veľmi blízko k srdcu. Niekto športovými výkonmi, niekto zase jeho disciplínou, tvrdou drinou, talentom…Obdivujem ich za to, ako dokázali vyčnievať z radu “bežných”. Klobúčik dolu.

A keď príde ku kolektívnym športom…. Tak áno, JA SOM  ten typ, čo miluje svoj klub či sa darí, alebo nie. Ten, čo sa k nemu hrdo priznáva. Nosí všetky reklamné suveníry a podobne.

Od malička v hokeji fandím HC Slovan Bratislava aaaa futbal? Hala Madrid! resp. Real Madrid. Skúšali ma pokaziť s Barcelonou, ale nie nie, toto nevyšlo. Možno v ďalšom živote. 

S rukou na srdci však viem zodpovedne povedať jedno. Som neskutočne vďačná, že môj dedo vo mne zapálil oheň k láske k športu. Svojho času, bol prezidentom ŠKP a z tej pozície som s ním chodila asi na každý šport, na ktorý sa dalo. Zobral ma do šatne, zoznámil s hráčmi. Ukázal mi “zákulisie”. Vďaka nemu sa môj život stal niečim vzácnym.

Spoznala som ľudí, ktorých by som za nič nemenila. To bol ten najväčší dar.  Niektorí, už síce nemôžu trénovať spolu so mnou / s nami. Bývajú inde, alebo im to nedovoľuje zdravie :(. No krásne na tom celom je, že aj keď nemôžu cvičiť stále sú tí dôležití. Práve tí ľudia, ktorých mi prinieslo Taekwon-do do života sú tí, ktorí mi pomáhajú objaviť svoje limity, helfnú keď sa potrebujem postaviť na nohy alebo len obyčajne blbnúť- priznávam sa.. je to celkom často.

Prípadne so mnou idú fandiť na zimák aby Slovan vyhral ďaľší titul. :)))))) Šport, je nekonečná studnica zážitkov, najlepší životný učiteľ. Má silnú moc spájať ľudí, zoceľovať ich ducha. Takú emóciu, akú vie vyvolať vyhratý zápas, za Vašu poctivo odmakanú robotu. Makať pre seba ale aj pre tím… . To všetko na Piatkovej párty s kamošmi nenájdete.

O našom športe veľa ľudí nevie. Ak aj vedia čo to je, tak sa v ňom priveľmi nevyznajú. Ale viete čo? Je mi to úprimne jedno.  Napriek tomu, že ja sama som totálne oddaný fanúšik rôznych klubov. Ja ten svoj nerobím aby som mala fanúšikov, nemám z toho peniaze, nechodím za výhru zo súťaže na dovolenky. Pre mňa a aj pre mojich kamošov sú to len “investície”, žiadna hmotná návratnosť ako si už veľa ráz ľudia mysleli. Robíme to pre obyčajnú radosť a pocit šťastia. V tom je to bohatstvo.