Zastavený kolotoč – život v karanténe a centrifuga s menom Korona​

Zastavený kolotoč - život v karanténe a centrifuga s menom Korona

thriller.sk

Nikto tomu neveril.  Všetci sme sa smiali. Boli sme nedotknuteľní. Z toho, o čom sme iba počuli a to, čo sme si nevedeli predstaviť sa zo dňa na deň stala realita. Tento článok určite nebude zameraný v smere “bububu”.  Naopak. Korona, je síce v tomto momente skutočným strašiakom pre nás všetkých. No ja sa na ňu pozerám aj v jej svetlejšej stránke. Resp. v stránke, ktorú v médiách často nepočujeme. Ja osobne vnímam tento problém ako test ľudstva. Keď sme boli malí a chodili sme do školy, čakali na nás písomky. Niekedy sme o nich vedeli… boli sme nadrtení a dostali sme jednotku, niekto za to dokonca aj nejakú “dvacku” vreckového navyše… Inokedy, sme o nej vedeli a aj tak sme sa na to vyflákli a ostali nám iba oči pre plač… A to sme mali šancu naučiť sa na ňu. Bolo to len o nás.. či sme sa poctivo pripravovali a mali sme od začiatku školského roka v hľadáčiku náš priemer na jeho konci. Veď napokon, veľa z nás nám to ovplyvňovalo budúcnosť.. či už sme si to priznať chceli alebo nie.. Ten, kto mal lepší priemer mal väčší predpoklad, že sa dostane na výšku, ktorú chce. Že bude študovať to, čo si vybral. Samozrejme, občas počas školy prišli aj námatkové písomky. A znovu to bola len naša vizitka. Nie vždy sme to chceli počuť, no veľakrát výsledok záležal práve od toho, kto bol ako pripravený z hodiny na hodinu. Jásné… občas to záležalo aj od toho, ako poctivo bol pripravený spolusediaci, ten čo sedel pred, alebo za nami. Ruku na srdce ak ste sa v tom vôbec nikdy nenašli. A práve to je to, k čomu sa chcem dostať. Je ľahké nič nerobiť. Hm..alebo že by nie? Je jednoduché minúť výplatu v prvý deň, keď nám príde. No rozumný človek vždy uvažuje aspoň jeden krok dopredu. Niekedy nám to príliš nejde. Nie každý deň máme svoje svetlé chvíľky. Ale práve vtedy, nám svet, rodina, kamaráti ale aj médiá našepkávajú, podávajú nám ťahák a dávajú pomocnú ruku ako úspešne zvládnuť nečakanú previerku. Nehovorím to,  že všetci majú vždy pravdu. Netvrdím, že média nám nastolujú zakaždým správny obraz. Ale nemyslím si, že nie sme tak rozumní, aby sme si vždy vytvorili vlastný úsudok. Bez akýchkoľvek predsudkov.. Skúsme sa niekedy zamyslieť nad vecami tak, ako sme sa nezamysleli ešte nikdy. Je to častokrát náročné. Ale keď sa chce tak sa dá. Tento článok je výsledkom karantény, teda momentu keď som doma.

Som doma, von chodím iba keď musím. Rodinu mám v karanténe, takže sem – tam treba vybehnúť niečo nakúpiť.. podať pomocnú ruku tým, ktorí si ju síce nepýtali..no asi by mi skôr zhorela ak by som im nepomohla, ako sa nakazila niečim infekčným. Dávam si pozor. Chodím obrnená ako transportér. Kvoli mne? Úprimne.. nad sebou som sa nezamýšľaľa. Rozmýšľala som nad mojou maminou, tatinom, bratom, krsniatkom, dedom… myslela som na všetkých blízkych.  Okrem toho, karanténu vôbec nevnímam ako niečo zlé. Je to síce miestami na hlavu. Ale ja osobne mám aspoň čas na to, na čo bežne nemám čas. Keď sa v priebehu bežného roka stretnem s kamarátmi a opýtam sa ako sa majú tak bežne počujem odpovede ako:  “stále je to jeden kolotoč”, “.. nič nestíham”. “Som unavený/unavená..” A tak rozmýšľam… po dlhom čase aj ja pozerám televíziu len aby som bola v obraze a vidím tam veľký počet nezodpovedných ľudí. Česť tým, ktorí sú doma samozrejme.. no neviem sa ubrániť pocitu, že zrejme je to naša ľudská povaha neustále si sťažovať. Máme byť doma.. tam, kde väčšina ľudí bežne chce byť. No keď príde na lámanie chleba, hodinová ručička sa asi iba tak začne točiť opačným smerom. Prosím, buďme rozumní. Nájdime si čas na seba, rozprávajte sa, čítajte si knihu, oprášte Človeče nezlob se, zahrajte si Monopoly, pustite si svoju obľúbenú hudbu, zatrieďte si fotky do fotoalbumov.. Spomeňte si na to všetko, čo bežne chcete a nemáte na to čas. 

Lebo práve tu a teraz je ten moment, kedy to môžte robiť úplne bez výčitiek a s pocitom, že pre druhých Váš spôsob ničnerobia bude veľkým krokom pre Vás samotných, Vašu rodinu, kamarátov, kolegov, spoluhráčov.. pre všetkých, ktorých bežne stretávate ale aj pre všetkých, ktorých ešte nepoznáte... možno ich nikdy neuvidíte ale možno Vám raz budú na Vašej svadbe za svedka... ktovie. Či máš 7 rokov alebo Vám je 70.. všetci sme na jednej lodi. Aj Titanic, potopila ľudská chyba, tak ich my v čase, keď je to potrebné robme čo najmenej.

Minimálne u mňa budete mať obrovskú medailu obdivu, ak budete sedieť doma na zadku. Inak… pre mňa má aj deň v karanténe málo hodín… cez týždeň pracujem, potom venčím, každý deň poctivo cvičím ale aj rehabilitujem.. pevne verím, že aj vďaka karanténe mám konečne čas dať si dokopy pošramotené koleno. Zatiaľ som si počas karantény nemala čas pozrieť si ani jeden film alebo seriál.. Ale aj na to príde. A čo vy? Spomalili ste už? Robíte niečo, čo Vás napĺňa? Zahoďme za hlavu sťažnosti, tešme sa z maličkostí a buďme radi za to, že vlastne máme byť doma. Pokiaľ sme zodpovední, tak tam nám možno hrozí akurát tak to, že presolíme polievku, spálime košeľu, upraceme skrine, pretriedime šaty, umyjeme okná, konečne otvoríme napríklad tie príručky španielčiny pre samoukov alebo preležíme matrace:):):). Naopak, tam vonku sú pre mňa superhrdinovia.. áno samozrejme myslím na lekárov, ktorí sú v priamom ohrození.. no pre mňa sú nemenej menšími hrdinami aj ľudia, vďaka ktorým stále fungujú potraviny, lekárne, drogérie… vodiči tovaru, predavači a všetci tí, ktorí makajú vtedy, keď my máme nakázané váľať si šunky. Prosím, buďme k sebe dobrí a vážme si to, ako sme na tom. Vážme si každý krok. Veď kto šetrí, ma za tri. Skúsme dostať z tejto písomky spoločne dobrú známku. Veď aj v škole to bol častokrát kolektívny výkon. A keď sme spolupracovali, vyšla z toho aj 1*. A no a čo, že sa profesorka čudovala. Veď napokon, v zborovni a na poradách mohla byť druhým za príklad:):):).

 

A ešte niečo slovami môjho najobľúbenejšieho klasika. “Heal the world, make it a better place for you and for me..and the entire human race.”

Prosím. Pomáhajme si. Akokoľvek.

Príležitosti, ktoré (ne)chceme vidieť

Príležitosti, ktoré (ne)chceme vidieť

Píše sa 25 December. Je deň po Vianociach, ktoré boli pre mňa asi najkrajšie na svete. Dostala som sa do momentu, kedy nad mojou obrovskou zvedavosťou víťazí radosť z radosti. Potešenie v očiach najbližších. Nie, že by som sa už vo svojom dospeláckom veku predtým netešila z toho, že môj darček niekoho poteší, ale tento rok to bolo iné. Moje krsniatko si tento rok už presne uvedomovalo, že chodí Ježisko a ja som sa tešila z toho ako si s nadšením pozerá svoje darčeky. Tento rok, mali Vianoce naozaj kúzelnú atmosféru a pre mňa, to boli Vianoce plné spokojnosti, čistého pokoja na duši a užívania si momentu. Tesne pred Vianocami som spravila zásadné rozhodnutia, ktoré ma oslobodili z vlastného zajatia. Toto obdobie, ma nejako naštartovalo aby som sa zamyslela. Nad všetkým, čo chcem dosiahnuť, ale aj to čomu sa chcem vyhnúť. Ale to nie je to, čomu chcem momentálne venovať pozornosť. Ako tak sedím s rodinou a zamýšľam sa nad svojim ďalším životným smerovaním, v blbostiach aj v zásadných veciach dochádzam na to, čo som vždy o sebe vedela. Som „autista“. 😀 Budete sa teraz smiať, ale som človek ktorý nemá rád zmeny a keď sa mu niečo zapáči, tak si ten moment radšej bude živiť stále a stále rovnakým opakovaním. Stále rovnaké rituály, rozhodnutia, jedlá, činnosti…  Nenarúšala som si pocit svojho bezpečia a šťastia, ktoré si stále utváram pripomínaním si svojich spomienok na doby z čias walkmana, šmolkov, kosatiek, zabudnutého Kevina a podobne.

vianocne kuzlo - prilezitosti ktore nechceme vidiet

Napadlo mi, že každé Vianoce pozerám vždy tie isté rozprávky, filmy, jem rovnaké jedlo… A zároveň sa mi okamžite pripomenuli svoje vety ktoré hovorím kamarátom.. Aha… no ten film som nikdy nevidela… Nikdy som to nepozerala lebo je to dlhé… alebo je to pre mňa moc temné, hororové. Nie.. nemám rada dlhé filmy, nemám rada temné filmy.. to všetko je pravda.. ale potom sú aj filmy ktoré vždy chcem vidieť ale odradí ma ich dĺžka. Napriek tomu, že tam hrá môj obľúbený herec alebo herečka. Som to ja ale trdlo. Veľakrát si taký film pozriem, keď mám na to chuť, to nie že nie.. ale je to častokrát kľúčový moment od dverí, za ktoré hádžem to, čo sa mi nejakým spôsobom nehodí, nechce, napriek tomu, že to chcem. Či už ide o film, jedlo, knihu, dovolenku, prácu, cviky… Neviem, či presne chápete to, čo sa tu snažím povedať. Niekedy dokonca moja osoba funguje ako vzbura.. všetci to videli, všetci o tom hovoria, tak ja, rebel (práve sa smejem pri tomto prívlastku) – si to nepozriem, lebo veď nebudem ovca. A inokedy viem byť ovca… A niekedy aj vlk – ak si idem za svojim. Napadlo mi, že by som sa mohla zaťať a začať takú malú skúšku samej seba – malé povzbudenie samej seba, do budúcnosti a možno iba tak. Naše limity sú iba tam, kde si ich sami stanovujeme. Častokrát sa ukrácame o pekné chvíle, momenty, zážitky tým, že máme predsudky – aj keď sa nepovažujem za niekoho kto má nejaké nekonečné predsudky ale určite dáke vo mne blúdia. Niektorí kamoši, by Vám mohli hneď vychŕliť zopár… ale väčšinou tie sú len také doťahovačské. Končím s písaním pre dnešný deň a uvidím.. či a kedy sa k tomu dostanem znovu.

Čítam si poslednú vetu z posledného odstavca ktorý som napísala pár dní dozadu. Je 30. december, kúsok pred novým rokom a ešte menší kúsok od nekonečne veľa ľudských predsavzatí… Práve tie spomínam preto, že mojim cieľom nebolo predsavzatie k novému roku.. naopak, nedávam si predsavzatie, skôr dávam sama sebe sľub.. ktorý chcem aby bol rešpektovaný a mal nejakú váhu. Nehovorím o tom aby mal tonu, ale aby som ho mala vždy napamäti. Nie ty, nie vy, nie mama, nie kamoš.. ale ja.. Aby som sa nikdy nezamotala do siete v ktorej nebudem chcieť byť, aby som vždy našla správnu ihlu, ktorá ma preberie keď bude treba, ktorá mi vytiahne triesku ak to bude potrebné a ktorá mi vždy pomôže zašiť ranu tam, kde vznikne. Priznám sa, že ani presne neviem, prečo všetko toto píšem…. mám obdobie, kedy mám pocit, že svoje myšlienky, nápady a postrehy musím nechať plynúť.. doteraz som sa s nimi nejako potácala, plávala morom iste so vstýčenou hlavou nad hladinou.., ale nepozerala som sa na dno, kde je vidno krásu.. koraly, ryby, život… A ako to inak dokázať keď nie tak, že budem mať silu a vieru vo vlastné možnosti? Keď sa budem sama rešpektovať, budem sa vedieť pochváliť ale aj premôcť. Presne po Vianociach ma chytila choroba… Vysoké teploty a potom iné nepríjemnosti.. rozhodla som sa, že tieto momenty využijem na svoje NIKDY. Premením slovo nikdy na skúsenosť. Presne tú, ktorú som NIKDY nebola schopná obetovať. Napísala som si zoznam filmov, rozprávok… ktoré som nikdy nevidela a vždy iba hovorila že som ich NEvidela. A hľadala si vždy iba dôvod prečo som to nevidela. Na tom zozname sú filmy ako Pán Prsteňov ( pre mňa najhoršia kombo 😀  dlhé a temné ), Vlk z Wallstreet, Podivuhodný prípad Benjamina Buttona (Brad je môj úplne top obľúbený herec… spolu s Chanom 😀 ), Krstný otec…  ale aj iné, historické, životopisné, dobové, slovenské, české..veselé, smutné, náučné…  Spísala som si ten zoznam na to, aby som si mohla postupne škrtať filmy, ktoré boli u mňa vždy spojené s tým čarovným slovom NIKDY. Zatiaľ som ich videla dosť veľa.. asi 20.. Ide o s prepáčením blbý film, ale vždy sa našlo niečo prečo nie… teraz sa môj zoznam zmenšuje..ešte nie som ani v POLKE :D… ja ho rešpektujem a tým rešpektujem aj svoje záväzky.. a zároveň, posúvam aj svoje myslenie na inú úroveň.. Veľa tých filmov čo som videla ma inšpirovalo, motivovalo, nakoplo, donútilo ma zamyslieť sa ale aj vyroniť slzu.. alebo sa opýtať samej seba či to čo som spravila vtedy a vtedy bolo správne.. či som to nemala urobiť inak.. byť viac odvážna.. drzá, alebo priebojná..pokornejšia, skromnejšia… Aj vďaka tým filmom mám momentálne v hlave predstavy, plány, a odhodlanie. A asi aj kvoli tomu, že som ich videla vlastne teraz píšem celý tento príspevok. Nejaký hlbší dôvod na to nie je, tak ho ani nehľadajte:) Nemám ani depku, ani som ju nemala.. keď už, tak som bola iba frustrovaná asi sama zo seba.  Myslím, že pár z filmov ktoré som videla, by nikdy nemali takú moc keby som si ich pozrela pred desiatimi rokmi, dvomi rokmi, alebo štyrmi mesiacmi.. Načasovanie a zapasovanie istých okamihov v živote.. to je ako vyskladanie dokonalého puzzle tých najnáročnejších čo v ani v Dráčiku nekúpime.  Samozrejme, že medzičasom som nepozerala len filmy.. ale aj čítala po 100 rokoch knihu – vzdelávaciu, čo sa týka mojej práce… behala po dome, cvičila a podobne. Jasné… behala a cvičila som až keď mi bolo zdravotne lepšie:). Každý deň som mala plán činností. Každý deň, sa mi zatiaľ podarilo plán splniť. Hovorím každý deň, ako keby to trvalo už dva roky :D. Ale.. o tomto to práve je.. potešiť sa aj z mála, pochváliť sa a oceniť sa. Nie som ten typ, čo bude samochválenkár a horenos.. nikdy som snáď taká nebola a verím, že nikdy nebudem. Nechcem mudrovať ani filozovovať, ale náš život je akou si definíciou príležitostí. Tie, ktoré sme mali a využili, ale aj tie, na ktoré iba často myslíme a povieme si, aké by to asi bolo keby…, čo by bolo? a potom tie, čo nás ešte čakajú. 

Všetkých nás čaká nový rok, mňa čakajú veľké výzvy, veľa zmien, ale som pripravená na všetko, čo sa bude diať, nech je to už akokoľvek, bude to tak ako to má byť a všetkým prajem, aby každý došiel na to, aká je správna esencia pre spokojnosť duše. Prajem Vám všetkým spokojný nový rok. Ak budete spokojný, tak budete aj šťastný a vyrovnaný. Nie len Vy, ale aj Vaše okolie. Každý jeden do určitej miery, niekto väčšej, niekto menšej, žijeme príbehmi iných… Rodina, kamaráti, úspešní aj odsúdení a niekedy zabúdame, že sami sme hlavnou postavou v tom našom hlavnom životnom príbehu.. spravme si zo svojho príbehu legendy, ktoré raz budú naši blízki s hrdosťou rozprávať iným.. veď dokonca aj Vajce išlo na Vandrovku :)).

P.S.: Tento rok som ešte svojho obľúbeného „Sám doma“ nevidela. Ale práve dokument, ktorý sa venoval tomu ako tento film vznikal, vo mne taktiež dáko naštartoval záložný – mŕtvy motor iného pohľadu, ktorý zažil svoj repas. Kevina ale ešte určite počas sviatkov dobehnem.:)

Deň narcisov

Deň Narcisov

den narcisov

Dnes je deň narcisov. Jednoduchý symbol žltého kvetu na nás striehne takmer na každom rohu. Je dôkazom, že ľudskosť a dobrá myšlienka vie uponáhľaných ľudí zastaviť, niekoho rozplakať a iným zase vyčariť decentný úsmev na tvári a to všetko z dôvodu, že v nás zostáva ľudskosť a sila pomáhať. Niektorí ľudia spomínajú, iní zase myslia na budúcnosť. Každý to prežíva inak. Faktom však je, že každý kto čo i len malým pričinením podá pomocnú ruku ľuďom ktorí to potrebujú je skutočným hrdinom.

Nezabúdajme však na to, že kúpou narcisu raz za rok sa toho veľa nezmení. Tí, ktorí sú chorí bojujú so sebou a s chorobou každý jeden deň.. zasiahne to celé rodiny… zrazu sa život sa radikálne prehodnotí. Je len na nás aby sme všetkým tým, ktorí to potrebujú pomáhali po celý čas. Niekedy stačí len to, keď budeme ticho počúvať… možno sa rozprávať a inokedy s nimi roniť slzy. No to, čo potrebujeme šíriť vo veľkom je nádej.

Pomáhajte veriť v zázraky a sami sa jedným z tých zázrakov staňme. Pokúsme sa vidieť aj očami druhých a dajme šancu aj zvyšným dňom v roku šancu, aby boli tak ľudské ako tento. Plný pochopenia, vzájomnej úcty a nádeje. Každému, komu akýmsi spôsobom zasiahla do života choroba prajem, aby nikdy nezabudli na to, že o všetko dobré aj zlé je potrebné sa deliť. Možno to znie ako jednoduché klišé ale nie nadarmo sa hovorí, že v jednote je sila.

Všetkým, ktorí pomáhajú aj v deň akým je tento patrí jedno obrovské ĎAKUJEM.

Stojme za správnymi činmi aj naďalej!