Čím viac si dovolím stíšiť okolie, tým jasnejšie počujem samu seba. A to je hlas, ktorému začínam veriť asi najviac. Moje okolie mi nedáva na výber...

Niekedy stačí jedna správa od správneho človeka a deň je hneď o level lepší. Ukladám si tieto drobné momenty – dávajú zmysel aj chaotickým dňom.

Niektoré piesne ma vrátia na miesta, kde som sa cítila absolútne slobodne. Hudba je môj reset a pripomienka, prečo žiť naplno.

Telo protestuje pri každom pohybe a hlava si ide svoje – ťažká, zahmlená. Je to, akoby sa každá jednoduchá vec zmenila na strmý kopec: vstať, obliecť sa, odpísať na správu. Dnes nerobím hrdinku. Dýcham do toho: nádych – priznať si, že to bolí; výdych – pustiť, čo neviem ovplyvniť... Ach.

Topím sa v otázkach dôvery. Tí, ktorým som verila, ma popálili; a tomu, čomu som mala veriť, som neverila. Zistila som, že dôvera bez hraníc je pád a hranice bez dôvery sú väzenie. Učím sa pozerať na ruky, ktoré ku mne siahajú: či prichádzajú s úctou, nie s nárokom. Učím sa veriť pomaly—nie zo strachu z osamelosti, ale zo sebapoznania. Najprv sebe: že uvidím, keď niečo nesedí, a odídem, keď ma to páli. Až potom ostatným. Kameň po kameni si budujem vlastný most; ak sa zlomí, nezoskočím do priepasti—vrátim sa na breh, kde som doma.

Dnes som sa konečne začala poriadne hýbať. Potom, čo som mala menšie peripetie ako som sa vrátila z Turecka a potom, čo mi telo skolabovalo pri obyčajnom pití čaju, som sa dnes konečne trošku rozhýbala. Och áno, srdce mi išlo vypumpovať asi aj susedovu krv, naozaj mi nebolo všetko jedno, ale zvládla som to a konečne som sa cítila unavená. Tak zdravo, tak ako to mám rada. Tak, že som sa necítila už ako bez nohy.

Včera to bol zlý deň a bodka.

Včerajšok bol pre mňa silný. Splnil sa mi dôležitý sen, zacvičiť si s mojimi chalošmi. Ak by to bol prvý aj posledný tréning s nimi, celé moje trénovanie malo zmysel. Presne, pre tento deň. Ostala som ale aj zmätená a neviem, ako ďalej. Na tréningu som sa cítila skvele. Skvelí ľudia a tréner, ktorý mi dal pocítiť, že je neskutočne rád, že tam som. Dlho som sa necítila niekde vítaná, niekde, kde sú radi, že som tam aj ja. Sám tréner vlastne spravil možné aj nemožné, aby ma tam dostal. Dokonca, mi povedal, že bude nadomnou držať ochrannú ruku. To si vážim a ďakujem. A teraz neviem, že čo. Čo mám robiť? Mám zahodiť všetko do koša ukončiť jednu éru a začať novú? Alebo? Čo je správne? Kde mám byť. Kam patrím? Strácam sa.

Sníval sa mi sen. Ani ho sem nebudem písať. Ale prehĺbil vo mne opäť niekoľko otázok. Čo ak viem, niečo, čo iní nie? Čo ak vidím veci, ktoré iní nie? Čo ak ich cítim ale neviem ich racionálne vysvetliť? Ako mám ľudí uchrániť, keď im neviem dať dôkaz? Občas mám pocit, že spôsob, ako vidím svet má pomôcť zachrániť tých, za ktorých by som položila život. A paradoxne, presne to ma od nich viac a viac vzďaluje. Má to tak byť? Má sa všetko skončiť? Alebo mám otvárať oči naďalej. Niekedy neviem, čo mám robiť a v hĺbke duše ma to ubíja. Keď poviem pravdu, je to nepopulárne. Keď ju poviem, strácam tým putá, ktoré som si myslela, že budú večné. Vzniká len priepasť, smutno, vzdialenosť, chlad.. ach. A to som ani nenapísala, čo to bol za sen. Miestami, sa cítim hlúpo, že si to píšem sem ale mám pocit, že ak to zo seba nedostanem von, tak sa zbláznim...

Veľa emócií. Veľa momentov. A veľa otázok, ktoré sa mi víria v hlave. Čo sa v živote naozaj počíta? Čím meriame radosť? Včera som pozerala reláciu, kde bol hosťom človek, ktorý pre mňa znamená viac, než sa dá pomenovať. Pozerala som, počúvala som – a celé moje vnútro zaplavila hrdosť, občas pokrčený kútik a jemný facepalm... Ale bola som pyšná, nesmierne šťastná. Nie je to kamarát, nie je to rodina. Je to môj človek – ktorý má neopísateľné miesto v mojom živote, ktoré nevie obsadiť nikto iný. Žiaľ... alebo našťastie? To vlastne ešte ani neviem. On nie je definícia. On je výnimka. Najlepší priateľ, ktorý prekračuje rámec priateľstva. Včera som bola na neho neskutočne hrdá. Sú veci a veci, a toto sú veľké veci, či nie? Videla som radosť v jeho očiach, radosť v jeho úsmeve. Bola v ňom nervozita, ale aj zvláštny pokoj, ktorý mu pristal. Rozprával o tom, čo má na tomto svete najradšej, a rozprával to tak, že ľudia ho týmto štýlom budú čo inak, než ho počúvať. To je jeho miesto, jeho misia. On hovorí, zvyšok počúva – a iní v ňom nachádzajú inšpiráciu. To je dar. To je jeho cesta. A ja viem, že ju zvládne. Viem, že jeho vášeň a odhodlanie nezostanú nepovšimnuté. Dúfam, že nikdy neprestane robiť veci, ktoré mu prinášajú radosť. Dúfam, že pri ňom vždy budú ľudia, ktorí ho budú počúvať so záujmom a úprimnou úctou. Lebo to, čo robí, robí srdcom. A keď včera rozprával, nebolo to len zábavné – bolo to autentické. A to je to, čo z neho robí výnimočného človeka. Chcem, aby mal viac takýchto chvíľ. Aby ich zažil znova a znova. Lebo vtedy si poviem: „Áno, toto je on. Obyčajne neobyčajný človek na správnom mieste.“ A čo ma dojalo najviac? Keď spomínal svoje najlepšie momenty a ja som si uvedomila, že pri mnohých z nich som mala to privilégium byť. To bola za mňa osobne najlepšia vec na celom podcaste. Nebolo to to, ako som si predstavovala, tie príbehy a vizualizovala som si ich ako to asi mohlo vyzerať.. tá väčšina, o ktorej rozprával... ja som to videla. To bolo na celom podcaste najkrajšie. To je pre mňa život. Nie veci, nie povrchné úspechy. Ale to, že sa tieto momenty žili.. prežili. Je iné počúvať a predstavovať si tie príbehy, iné je v tých zásadných chviľach, ktoré niečo vzácne pre človeka znamenajú vidieť na vlastné oči. Možno to ani ani v ten moment často nespomínam. Nezveličujem a neupozorňujem na to, no vždy keď to vidím viem to rozoznať, že toto bolo to niečo, čo presiahne vždy všetko materiálne. To je dar ktorý presahuje všetko. Som hrdá na to, čo dokázal. Som pyšná, že som v istej fáze mohla stáť pri ňom. A ešte viac – som presvedčená, že to najlepšie ho ešte len čaká. Lebo ja to viem. A vždy budem veriť, že vždy dokáže viac ako si sám vie predstaviť.

Včera sa mi stalo to, čo sa mi pred 3 mesiacmi snívalo. Začínajú ma tieto moje živé sny celkom desiť. Stále nechápem ako je to možné a prečo sa mi to deje. Stále nemám odpoveď...

Dnešný deň bol extrémne kľudný. Bol pekný v tom aký bol obyčajný. Po sto rokoch som konečne videla svojho kamoša Andyho. Ten mi doniesol nádhernú kvecinu. Nemusel, chcel. Lebo vie, že ja som burinológ nikdy nebola ale pozná moju snahu si všetko skrášliť.Rozprávali sme sa a rozoberali sme všetko ako kedysi. Nič sa nezmenilo. Aj keď uplynul čas. Na to mi povedal, že to bolo ako za starých čias. Ja vravím, že staré časy sme my. Len nesmieme zabúdať. Čo je pekné máme žiť tu a teraz lebo staré časy sme my. A kým sme tu, tak staré časy sú nové časy.

Včera bol jeden z tých dní, kedy sa mi tak klasicky svojsky darilo. Utekala som piecť tortu, ktorú som začala už predvčerom. Po tréningu som letela rýchlo do obchodu doletieť tam skôr, ako ho zavrú. Kúpila som čokoládu na polevu.Až keď som prišla domov som vlastne zistila, že tú polevu som tam už dala. A tak som sa podelila o túto pikošku s Rebi. Jej to spravilo deň a povedala, že mám si to zapísať do denníčka. Nerobievam to, ale možno, si to niekedy niekoho nájde a spraví to deň aj jemu. Haha. It's the little things.

Je 22:25. Dnešný deň bol nekonečný. Včera som toho moc nenaspala. Ráno som ťažko vstávala. Nohy mi brneli, oči opuchnuté ako angorák.. ale musela som ísť do práce. Na moju škodu na 8:00 hod. Celý deň bol zlý, rozlietaný, nič sa mi nedarilo. Všetko sa mi kazilo a čoho som sa dotkla to som viete čo. Od včera ma bolí hlava... možno je to tým. No povedala som si, že to na sebe dnes nedám poznať. Načo by aj, úprimne to aj tak nikoho nezaujíma a dnes nebol priestor na to, aby som čokoľvek komukoľvek vysvetlovala. Iba som bola. A snažila sa to dotiahnuť niekde sem.. do tohto bodu. Keď je už večer. Keď prídu opäť kojoty a začnú zavíjať.

Nerozumiem, čo sa to deje. A prečo. Vždy keď niečo chcem aby dopadlo dobre, otočí sa to proti mne. Tak napríklad dnes. Sekundy delili od nešťastia. Zapríčineného nie mojou vinou. Prichádzala som domov. Už už som bola asi tak 900 m od domu. Vonku lialo ako z krhle a na prechode pre chodcov, ktorý je ešte špeciálne vyznačený na červeno stála babička. Lialo a autá predomnou sa tak veľmi ponáhlali, že ich človečina sa vytratila kam si ehm ehm. Nezastavilo ani jedno auto. Tak som samozrejme, že zastavila ja. No a ako babička prechádzala zo zadu do mňa narazilo auto. Boli to sekundy a mohla som zraziť tú babičku. Samozrejme, škoda bola u mňa. Dievča pri sebe nemalo ani len doklady.. Nič. Neviem čo sa to deje. To naozaj som taký smoliar alebo mi tých život chce niečo povedať?

Víkend pokračuje v takom tempe aký sa začal. Bola som na oslave na ktorej som sa dozvedela, že člen mojej rodiny má rakovinu kože. Mám pokračovať?.

Chytá ma úzkosť, chytá ma panika. Všetky základy na ktorých som vždy budovala sa rozsýpajú ako domček z karát. Nemám komu veriť, nemám sa na koho spoľahnúť a aj ticho na mňa kričí. Ľudia mi klamú do očí alebo iba sľubujú. Nič sa nemení. Pretvárka funguje ďalej a nemá to konca.Nevládzem.

Ja ani neviem, prečo si to tu vlastne píšem. No keď si teraz čítam posledné dni, tak rozumiem asi. Dnes sa ma zmocnili pociy, ktoré vôbec nepoznám a neviem čo s tým. Tažký nádych, ťažký výdych. Skľúčenie hrudníka ako keby som mala na rebrách a hrudi položený 20 kilový wallball. Chceš ho hodiť preč ale nejde to. Prejde to?

Neprestáva to.Myslela som, že sa vyspím a bude dobre. No s rovnakým pocitom ako som zaspávala sa aj budím, celý deň je to rovnako. So strachom som už písala mojej Rebi. Tá ma vystrašila. Povedala mi, čo som nechcela počuť, no ja som jej večne vďačná. Možno mi vymýšla srdiečko povedala, možno sa mám začať starať sama o seba, možno nemám zabúdať na seba..Nemám precitnúť v stave, keď to bude neskoro. Povedala, že sa to môže opakovať, že ma to chytí za volantom, na tréningu, v spánku... Hm. Nemala som to srdce jej povedať, že presne to sa už deje. Nemám srdce pridávať starosti ľuďom, ktorí ich majú sami dosť. Nesmiem a nechcem byť nikomu príťaž. Musím sa naučiť lepšie kontolovať všetky svoje emócie a pocity. Myslela som si po pravde, že mi to ide dobre.Ale tieto dni mi ukazujú, že mám medzery. Tým, ktorým sa zverím, pýtajú sa ma prečo alebo čo je asi dôvod. No ja ho v hĺbke duše viem.Iba o tom nevravím, lebo mi to príde zbytočné. Vždy, keď som sa ľuďom snažila objasniť svoje pocity, dostat odpovede na moje otázky, vždy to nejakým spôsobom buď premlčali, zahovorili alebo zmenili tému. A tu je výsledok. Moje vnútro nemá odpovede. Nemá pochopenie, necíti dôležitosť u iných ľudí. Necíti tú dôležitosť. Vlastne asi mi to už príde, že viac škodím a zavadzám.Musím sa naučiť prijať túto rolu a zaradiť sa. Buď ich alebo samú seba. Nečakať viac na niečo, čo nie je a nepríde...

Chýba mi odvaha. Chýba mi odvaha nechať odísť zo svojho sveta ľudí, ktorí sa mi v živote otočili chrbtom. Chýbajú mi gule na to aby som to spravila a neviem, kde tú odvahu zobrať. Kde ju nájsť? Celý deň som nadtým uvažovala a pýtala som sa na to svojho kamoša. V šifrách aby nevedel, o čo ide. Ten mi povedal, iba sa na to vykašli. Ale ako? Ako nechať ľudí, ktorých máš rád? Aj keď vieš, že spôsobom akým sa oni k tebe správajú ťa vlastne od nich odháňa prirodzene. Príde to samé? Asi aj áno, už to tak vyzerá, že sa to vlastne deje. Už dlho...

Keď si to čítam spätne, uvedomujem si, že je to tu dosť negatívne. No zabijem sa, keď sú zvačša toto momenty, ktoré zo dňa zavážia najviac? Ak mám dnešný moment otočiť na pozitívum tak je to asi toľko, že ak niekomu chýbate alebo ho robí vaša neprítomnosť smutnou, znamená to, že, za niečo ste stáli alebo stojíte. Ten, koho nikto nemá rád, vlastne nikoho netrápi, netúži sa s ním stretnúť, vidieť sa, zažiť spolu zážitky, výlety, obyčajné blbé plytké rozhovory pri ktorých sa ideš popukať od smiechu a o pár rokov znamenajú skvelé spomienky. Ak niekoho chcem poznať, vždy vynaložím snahu aby sa tak stalo. Ak mi je niekto ukradnutý, pomaly si nespomeniem ani na meno a úprimne, mi je tá osoba jedno. Ak mi niekto chýba znamená to, že ten človek je môjmu srdcu blízky. Asi toľko.