Keď hral HC Slovan zápas s Tampou Bay, ja som z toho bola hotová..Dozvedela som sa, že príde moja platonická láska Vincent Lecavalier. Také sa tu dovtedy nič nedialo a pre mňa to bolo niečo extrémne výnimočné. Dovtedy som ani nemala žiadne fotky so slávnymi ľuďmi, ak nerátam superstaristov hahah. Ale nie, vážne.
Môj najväčší úlovok a zážitok bol, keď som v Trenčíne na zápase hviezd podala ruku Mirovi Šatanovi. A nechcela som si ju umyť. Ale keď nastal moment, že naozaj do Bratislavy mal prísť Vincent Lecavalier, mne sa zatajil dych. Celé to bolo magické.
V tom čase som fandila Tampe. Veľmi. A Slovan? Slovan bol predsa môj klub. Takže to, že sem mala prísť Tampa, bolo pre mňa niečo ako sen. Veď to by mi ani nikdy nenapadlo. Dokonca som lístky na ten zápas vtedy dostala od Mirka Laža, ďalšie lístky som vyhrala od Slava Jurka na verejnom tréningu Tampy!! 🙂 Chápete? Vtedy sa ma opýtal, aké číslo na drese nosí Andrej Meszároš. A ja som vyhrala 2 lístky, ktoré som potom dala spolužiačkam zo strednej.
No a tento zápas samozrejme sprevádzalo niekoľko sprievodných podujatí. Okrem teda verejného tréningu to bola aj podpisovka v Carltone, ktorá sa ale diala niekedy doobeda. Cítila som svoju šancu stretnúť Lecavaliera s St. Louisom, ale zároveň som bola hotová, lebo to bolo cez týždeň. Ja som mala byť v škole.
Ale hľadala som riešenia.
O svojej túžbe a probléme som povedala svojmu staršiemu bratovi, ktorý ma, ako inak, nenechal v tom samu. Napísal mi ospravedlnenku do školy. Neviem už, čo si vymyslel, myslím, že to boli rodinné dôvody 😀 a teda stalo sa.
Došla som na podpisovku, nechala som si podpísať moje vlastné hokejové kartičky, plus ešte oni mali svoje krásne veľké klubové podpisové karty. Niektoré som si nechala podpísať aj s venovaním. Zároveň som mala aj Tampa šiltovku. Ja som ten podpis chcela proste všade. A samozrejme, že skončil aj na šiltovke haha.
Nedýchala som.
Keď sa skončila podpisovka, s Kikou sme šli skúsiť šťastie odchytiť ich na fotku. Boli v meste a aj sa nám to podarilo. Pamätám si ten moment ako dnes. Neviem, či som dovtedy bola šťastnejšia. Mala som fotku s Lecavalierom. Áno aj so St. Louisom, Olafom Kolzigom a ďalšími. Ale Vinny… ten bol moja absolútna priorita.
Bola som totálne šťastná. Tak šťastná, že som sa skoro sama prezradila, lebo som našim chcela hneď ukázať tú fotku. Ale musela som počkať, lebo bolo ešte málo hodín a ja som predsa bola v škole. Ha ha 🙂
Samozrejme, že ma tam aj fotili nejakí fotografi z denníkov. Takže som nerobila nič iné, ako schovávala tie dni potom všetky Nové časy a podobné, ktoré naši vtedy bežne kupovali. Vždy som listovala na sekciu šport a pozerala, či tam niekde nezasvieti tá moja fotka.
Našťastie, toto huncútstvo sa vtedy podarilo. Ja som bola šťastná, že som mala fotku a zároveň som bola rada, že sa nedozvedeli o tomto blice. Ale povedzte… dalo sa to inak? Keď príde váš obľúbený hráč a niekto, ku komu vzhliadate, vedela som, že nemôžem zaváhať.
Z toho momentu som žila.
To je jeden z okamihov inak, ktorý ma vlastne „nakazil“. Ten pocit eufórie, šťastia… niečoho, čo je tak vzdialené a zrazu blízke. Bola som v siedmom nebi. Tá fotka inak vyzerá hrozne, ale vtedy mi prišla najkrajšia na svete. Mala som ju na Boome, na Birdzi… všade, kde sa dalo. Lebo som tam bola s ním.
No ako roky plynuli, na tej fotke som sa smiala viac a viac. Lebo je fakt hrozná :D. Ale bola som šťastná za ňu. Naozaj 🙂
A teraz druhá časť príbehu. Ešte neuveriteľnejšia. Keď to píšem, mám slzy v očiach a premáha ma neskutočná emócia. Emócia zo zážitku, o ktorom som nikdy netušila, že by sa to mohlo stať. Uf…
Je rok 2026 a na Slovensku sa konajú MS v hokeji U18. Zbadala som na internete fotku kamoša. Zastavil sa mi asi aj tep, vyschlo mi v hrdle a pozerám, že veď on je na tej fotke s Vinnym. V komentároch sa ho pýtali, kto to je, ale to som ja samozrejme vedela. Na tribúne. V Ružinove. Nikto okolo nich. Nechápala som.
Hovorím si, že toto ani nie je možné. V tom momente som znovu vedela, že musím spraviť aj nemožné. Z práce sa mi nedalo a nemala som ani info od kamošov, či ho tam videli aj iné dni alebo tam bol fakt iba na deň. Aj som rozmýšľala, čo tam robil, ale je to väčšinou tak, že hráči, ktorí majú po kariére a sú v štruktúrach klubov, zastávajú nejaké funkcie. No a Vinny je head of Special Operations pre Montreal Canadiens. Aká náhoda – že? 🙂 Zrovna hrá Montreal play off s Tampou. A v Montreale je hlavný tréner Martin St. Louis. To sú ale veci, že? 🙂 Neuveriteľné.
No a prišla sobota. Vedela som, že pôjdem na hokej. Vonku bolo síce krásne a za bežných okolností by som určite bola niekde na slnku na biku, korčuliach alebo podobne, ale nie. Išla som na zimák. Brianko je tam dobrovoľník, takže sme tam spolu pozerali hokej a… pozerali po skautoch 😀
Keď mi došla zrazu info od kamoša, ktorý sa šiel pozrieť na druhú skupinu do Trenčína, že Vinny je tam, vedela som, že je to v prdeli. Že dnes ho teda na zimáku nechytíme. No zato sme chytili Krisa Drapera :)) čo bol tiež zážitok sám o sebe.
Na druhý deň som išla na zimák znovu. Že veď snáď. Bola možnosť, že Vinny ostane v Trenčíne, ale niečo vo mne verilo, že by mohol prísť naspäť do Bratislavy. Brianko nemohol ísť so mnou, lebo mal nejaké veci vo Zvolene, tak sme si len dávali vedieť, ako to vyzerá.
Medzitým som mala šťastie a na zimák prišiel Keith Tkachuk. Nemám ho rada, lebo je to taký týpek, no ale práve preto som sa s ním aj chcela odfotiť. Lebo je to legenda svojho druhu. A na to, že je bad ass, teda bol vyškerený ako lečo 🙂
Chvíľku potom pozerám a zbadala som vysokého chlapa. Už som vedela, že je „zle“ :))) Lebo sa mi opäť zastavilo srdce, že ho znovu vidím. Nikto si ho nevšímal. Chalani ho zbadali až potom a ja som teda za ním išla s tým, že sa chcem odfotiť.
Oslovila som ho, otočil sa, pozrel na mňa a usmial sa. Ochotne sa so mnou fotil a to sme vlastne zavadzali ešte ďalším ľuďom v ceste, lebo to bolo pred vchodom na tribúnu. Keďže medzičasom prišli aj chalani a dali si podpísať kartičky, využila som čas a vytiahla som tú bielu šiltovku Tampy, ktorú mi už raz podpísal. Ale zrovna jeho podpis mi vybledol. Vtedy som nemala takú skúsenosť a podpisovali sme to tenkou fixkou. Dnes už také amatérske chyby nerobím :)))
Skúsila som, čo mi ju podpíše. A Vinny? Je to klasa a hneď si všimol, že tam už jeden podpis od neho mám a povedal mi, že „this is the old one?“ :)) a usmial sa.
Na to som mu povedala, že to je z doby, keď bol prvý raz v Bratislave. On sa hneď chytil a povedal rok… 2008 🙂 Bolo vidno, že bol potešený. Asi vtedy pochopil, že nie som iba taký fanúšik zo včera. :))
Opýtal sa ma, či chcem nový alebo mi ho prepíše. Ja som bola šťastná prešťastná a povedala som, že je mi to úplne jedno, nech urobí, ako mu je lepšie. A tak mi ho obkreslil ako skúsený podpisovač. Hodil tam ten podpis tak, ako keby tam nikdy nebol. Ja by som nikdy nevedela prepísať tak rýchlo svoj podpis, ako to spravil on :))
Bola som šťastná. Mali sme novú fotku. Ja som mala úsmev od ucha k uchu. A ešte aj podpis na tej šiltovke ako bonus. Môj deň sa naplnil na výbornú a nič viac som už nechcela.
Poslala som fotku Briankovi s tým, že Vinny je tu, on mi hneď volal a povedal, že štartuje zo Zvolena. Ja som ani nechcela ísť na hokej, myslela som si, že pôjdem domov, lebo som si dala rozmraziť mäso. Ale Brianko chcel, aby som ho informovala o aktuálnom stave hokeja. Tak som si na poslednú chvíľu kúpila lístok, vošla dnu a pozerala hokej.
Sem-tam som okom zaškúlila na skautskú tribúnu, ale nikde som ho nevidela.
Išla som si dať hot dog do bufetu a kávenky. Medzitým som to nevydržala a dala som fotku na Instagram s Vinnym a hodila som to aj do príbehu.
Ako som vyšla z bufetu, vidím, že tam stojí Vinny. Úplne sám. Nikto okolo neho. Ako keby to vôbec nebol dlhoročný kapitán Tampy, víťaz Stanley Cupu a draftová jednotka. Prčkal do mobilu.
V tom mi nabehol na Instagrame like.
Skoro som odpadla.
On mi likol tú storku.
Waaau.
V tom som stretla strýka a keďže viem, že hokej miluje, musela som mu povedať, že tam stojí Vinny. Opýtal sa ma, že to fakt? A ja, že jasné, kukaj. Neodfotíš ma s ním? Jasné, poď.
Tak som s ním išla. Slušne som sa ho opýtala, či ich môžem cvaknúť. Bol úplne zlatý. Nemal problém a v tom začal na mňa rozprávať. Začali sme sa baviť o tom zápase so Slovanom a vysvetlil mi, prečo si to tak dobre pamätá. Povedal, že to bol jeho prvý zápas po zranení, prvý zápas po operácii ramena. Pamätal si, že potom išli do Prahy. Ale že teda v Bratislave bola elektrizujúca atmosféra, dokonca si presne pamätal, že ten zápas skončil 2:3.
Ja som mu povedala, že na tom zápase som bola, lebo Slovan bol môj klub. Pýtal sa ma, či sa to hralo na tomto štadióne, lebo to sa mu nezdalo. Tak som mu vysvetlila, že nie. Že vtedy sa to myslím volalo Samsung Aréna a tá je viac v meste – Ondrej Nepela Arena.
Na to mi povedal, že sa mu veľmi páči mesto. Povedal mi, kde je ubytovaný, kde všade v meste bol na večeri. Menoval mi všetko konkrétne. Bol to rozhovor ako s kamarátom. Ja som neverila vlastným ušiam a očiam. Ja tu debatujem s Vinnym Lecavalierom. WAU. Samu seba som prekvapila, lebo väčšinou sa mi v týchto momentoch stane, že po anglicky zamrznem. Neviem, či to máte aj vy tak, ale proste občas v dôležitom momente zo seba neviem dostať ani slovo. Toto nebol ten prípad, všetko išlo lahko, jednoducho, moja angličtina bola vtedy asi na najlepšej úrovni hahah.. Zázrak?:) Čaro momentu? Náhoda? Neviem, ale som nesmierne vďačná, že to bolo práve takto…
Pýtal sa ma na mesto, pýtal sa ma, či chodím na veľa zápasov a či bývam blízko a tak ďalej. V niektorom bode toho rozhovoru mi povedal, že videl ten príspevok na Instagrame a že mi dal práve like.
V tom som sa ho opýtala, či aj videl našu spoločnú fotku. Povedal, že to nevidel. Tak som vytiahla telefón a ukázala mu ju. Začal sa rehotať. Bol absolútne zlatý a povedal, že teraz sme na tom snáď obaja lepšie.
Stále sme kecali. Už sa mala začať tretina a ja som ho nechcela ďalej vyťažovať, lebo som myslela, že má robotu. No on stále v družnej debate. Pýtal sa ma, či tam mám deti alebo rodinu… Tak som povedala, že nie, dnes som tu sama. A ja som už vedela, že Brianko kope do vrtule.. hahha 🙂
Nakoniec sme sa rozlúčili a ja som mu do očí povedala, že on je jeden z dôvodov, prečo sledujem hokej. Mala som pritom ruku na srdci a pozerala som mu do očí. On ostal prekvapený. Určite to počul už x-krát. Ale ja som mala šancu „priznať sa a vyznať sa“ len vtedy.
Poďakoval sa, potriasli sme si rukou, pekne sme sa rozlúčili. Ja som ostala ako obarená.
ČO SA TO TU PRÁVE STALO???
Bolo to dobrých 7 minút, čo som sa s ním rozprávala. Iba ja a on. Nechápem to doteraz a znovu mám zimomriavky, keď si na to pomyslím.
V tom som volala Brianovi, že čo sa práve stalo. Potrebovala som sa s ním podeliť, lebo to bola taká eufória a len on ma vie v tomto skutočne pochopiť. Prešli sme si spolu všetkým a tieto momenty, keď sa môžeš podeliť, sú absolútna topka.
Nenapadlo mi, že v aute bude mať aj ľudí a moju eufóriu som nedokázala vyjadriť inak ako slovami „čo ti.. yyy.. eee“. A v tom sa začal smiať, že má v aute sestru a synovca. Hahah 🙂 Nuž, tak ma počuli takú… autentickú.
Končila sa tretina a zrazu Brianko prišiel aj so synovcom. Hovorím mu, že sedí kúsok od nás. Začala sa prestávka a Vinny schádzal z tribúny. Myslela som si, že opäť bude postávať na chodbe. Ale? Mal rýchly krok a odchádzal.
Brian ho oslovil, ale neviem, či ho registroval, tak som tam nabehla a povedala, že „sorry, he is my best friend“ :)) A tak som ich odfotila a potom som mu povedala, že už je na dnes odo mňa voľný. Rehotal sa, rozlúčil sa a odišiel.
To zas bola akcia :)))
Bola som šťastná, lebo aj Brianko sa s ním odfotil a to sú proste tie momenty, ktoré s nami žijú celý život.
Prišla som domov a zrazu vidím správu na Instagrame. Hádajte, kto mi tam napísal? :)))
Vymenili sme si niekoľko správ a nakoniec aj kontakty. Nechápem.
Napísal mi na WhatsAppe, že ma znovu rád videl a že to bolo príjemné stretnutie.
Čo sa to stalo?
Doteraz nerozumiem.
Ale toto by môjmu 12-ročnému ja nikdy nenapadlo.
Niečo neskutočné.
Ďakujem Vinny. Povedala som ti to vtedy, napísala som ti to a poviem ti to aj tu. Ďakujem ti za čas, ktorý si mi venoval.
P.S.: nemohla som do tohto článku dať všetko čo sa stalo, ale raz Vám určite porozprávam aj detaily. A vtedy nevynechám ani tú časť aký je Brianko kamoš… 😀
