Moji priatelia, sú nádejou v krajší svet a.k.a. nezabudnuteľný Deň.

Píše sa 20.  Jún 2020. Tento deň, bol pre mňa extrémne výnimočným. A to, aký je za tým dôvod si nechám čiste iba pre seba. No viem, že keď si spomínam na to, čo sa mi pred očami odohralo len pár hodín dozadu mám z toho slzy v očiach a zimomriavky na tele. Neprezradím prečo. Je to obrovská explózia radosti a neuveriteľného šťastia. 

Tento deň ma donútil zamyslieť sa nad niečim, čo vlastne už dávno viem. No momentálny stav eufórie vo mne vyvoláva pocit, že o tom musím napísať. Nechcem spraviť nič iné iba opísať moje pocity, ktoré spôspobujú to, že moje srdce ide z hrude vyskočiť. 

V živote stretneme obrovské množstvo ľudí…. Niekto je rodina, niekto je kamarát, niekto je okoloidúci, cudzinec. Vo svojej podstate sú nám všetci rovnako blízki aj vzdialení. To, že sa narodíme s určitým rodokmeňom podľa mňa z nás ešte rodinu nerobí. Slovo rodina, pre mňa znamená oveľa viac ako obyčajné slovo. Rodina v mojom ponímaní ani zďaleka nepredstavuje pokrvné puto. Rodinou sú pre mňa osoby, ktoré sú spolu so mnou spojené v začarovanom kruhu priateľstva, lásky, oddanosti, schopnosti hovoriť aj počúvať. Rodina pre mňa znamená rešpekt a úctu. Člen mojej rodiny je pre mňa ten, ktorý vie ako katastrofálne spievam, a ten, čo vie, o čom skutočne snívam. Tiež ten, čo vie ako vyzerám keď sa ráno zobudím. Alebo ten, čo vie ako sa správam keď mám v sebe 12000 šlahnutých voltov. Rodinou je pre mňa človek, ktorý ma vytiahne na darovanie krvi aj keď vie, ako veľmi sa bojím doktorov a injekcií. Niekto, kto vie, na čo mám chuť keď to neviem sama.. alebo niekto, komu stačí jeden pohľad a to mu stačí… Niekto kto prestrelí ale neodstrelí. Chytí guľku, ale aj ju odrazí.   Rodina je pre mňa ten, čo vie, aký mám  krvný obraz. ;))) 

Už to tak raz je, že niekto je v našom srdci uväznený dlhé roky a za tú dobu si spolu preskáčete všetkým možným aj nemožným. Píšete spolu príbehy, ku ktorým si niekto môže zobrať iba pukance a Colu. Môže sa len ticho pozerať a počúvať. No sme  to práve My, čo spolu tvoríme ten najzábavnejší multiplex. Je mi cťou.. že môžem povedať že to je ten náš… jedinečný. Som nesmierne hrdá a pyšná, že mám tých najlepších priateľov akých som si môjho života mohla priať. Som rada, za to že ste mi dali priestor vo vašich životoch a spolu sa delíme aj o kus mäsa keď je to potrebné. 😀 Vy ste tí priatelia, ktorí sú moja skutočná rodina. Viete  ma vytiahnuť keď sa topím a ponoríte ma keď lietam vysoko. Nejdem nikoho menovať, presne viete o kom hovorím keď si toto čítate.:) Ja len, že slová vďaky, ktoré viem tu napísať ani neodzrkadlujú to, ako ste pre mňa dôležití. Pocit šťastia, ktorý prežívam tu a práve teraz je neuveriteľný. Ani by som si nemyslela, že človek je schopný prežitia takéhoto vysokého bodu emócie ešte teraz.. o pol noci. Viem mať veľa vecí na háku, viem sa o veľa vecí nezaujímať… ale odpoveďou na otázku že: “ako je to možné?” som našla jediníu odpoveď… : Vďaka tomu, že ste. To, akí ste. Vtedy ale aj teraz. Celý život. Spoľahlivo. Po boku. Moment, ktorý nastal dnes, je aktuálne pre mňa tou najkrajšou kapitolou našich veľakrát strelených príbehov. Ďakujem za tento deň. Ďakujem za svoju rodinu – ktorú pre mňa znamenáte vy. Vy ste tí, ktorí žijú vo mne. 

P.S.: a mojim ďaľším brothers and sisters from another mother ( vás veľa nie je)  nabudúce poďte na mňa pomalšie, ale teším sa na ďalšie a ďalšie takéto momenty, ktoré viem že prídu!!  a potom mi zalejú oči najkrajšími slzami šťastia. 

P.S.2: Viem, že aj ten, ktorému je to tiež dosť adresne určené si to bude čítať.. a viem, že všetko čo tam je napísané pochopíš.. a viem, že sentiment neni tvoja doména :D, ale rovnako viem, že budeš happy krvinka:) 

Do nekonečna a ešte ďaleeej. Všetci.. Spolu:)

L.O.V.E.

Ticho prosím. Hrá Jamiroquai.

Nič nie je tak dobré, ako obľúbená kapela naživo!

Je 28. Marec. Väčšine ľudí sa tento dátum spája s Dňom Učiteľov. Mne sa vryl do pamäti niekoľko rokov dozadu preto, že sa mi splnil jeden z ďaľších snov. Presne 9 rokov dozadu som po prvýkrat zažila koncert Jamiroquai. Mojej absolútne najobľúbenejšej kapely. Jasné, nerátam ( Jackson 5 a the Jacksons – nakoľko mne to spadá do jednej mojej kráľovskej kategórie  „ MJ“). 

Keď sme sa s kamoškou na strednej rozprávali kto čo počúva vytreli sme si vzájomne kocúra s tým, že obe si fičíme na Jamiroquai.. Kapela, ktorá našim rovesníkom vlastne asi ani nič nehovorí. Tak sme si na Facebooku začali vymienať príspevky na nástenke s klipmi a pesničkami, ktoré sme si v škole často spievali a rozprávali sme sa šifrovanou rečou, ktorej len málokto rozumel. Vlastne, pri nás dvoch.. to nikdy nebolo nič nezvyčajné. Vždy sme si išli svoje a ešte stále aj ideme. Že Kači :D. Stále sme si hovorili, že keď náhodou niekedy budú mať koncert tak pojdeme. Lenže v tej dobe mali ako kapela pauzu. Žiadny album, žiadne koncerty.. Niekoľko rokov proste nič.  A čo sa stalo?

 

Je 28. Marec. Väčšine ľudí sa tento dátum spája s Dňom Učiteľov. Mne sa vryl do pamäti niekoľko rokov dozadu preto, že sa mi splnil jeden z ďaľších snov. Presne 9 rokov dozadu som po prvýkrat zažila koncert Jamiroquai. Mojej absolútne najobľúbenejšej kapely. Jasné, nerátam ( Jackson 5 a the Jacksons – nakoľko mne to spadá do jednej mojej kráľovskej kategórie  „ MJ“). 

Keď sme sa s kamoškou na strednej rozprávali kto čo počúva vytreli sme si vzájomne kocúra s tým, že obe si fičíme na Jamiroquai.. Kapela, ktorá našim rovesníkom vlastne asi ani nič nehovorí. Tak sme si na Facebooku začali vymienať príspevky na nástenke s klipmi a pesničkami, ktoré sme si v škole často spievali a rozprávali sme sa šifrovanou rečou, ktorej len málokto rozumel. Vlastne, pri nás dvoch.. to nikdy nebolo nič nezvyčajné. Vždy sme si išli svoje a ešte stále aj ideme. Že Kači :D. Stále sme si hovorili, že keď náhodou niekedy budú mať koncert tak pojdeme. Lenže v tej dobe mali ako kapela pauzu. Žiadny album, žiadne koncerty.. Niekoľko rokov proste nič.  A čo sa stalo?

My sme si to nejako asi vymodlili. Zrazu vydali nový album a ohlásili tour.  Šialenstvo. Inak sa nedájú opísať momenty, odkedy sme si kúpili lístky na ten koncert. Každý deň sme odrátavali dni, minúty a hodiny. Normálne regulérne nám preskakovalo. Eufória z toho, že uvidím Jay Kaya naživo mi normálne zatemňovala mozog.  Rock Dust Light Star. Planétky. Fialový stage. Fialové oblečko, fialová čelenka a splnený sen. Zahrali všetky pesničky. Všetky obľúbené. No lepšie to byť nemohlo. Ó, a áno.. už vtedy sme boli v prvej rade. Presne preto, lebo nám na tom koncerte neskutočne záležalo, prelakťovali sme sa úplne dopredu. Pamätám si, ako sa moje puberťácke ja neskutočne tešilo keď sa pozrel mojim smerom. Samozrejme, že sa pozeral na mňa.  A nikto iný v hale nebol.:))) Ale určite tam boli aj momenty, a na to dám krk, že sa nám stretli pohľady, venoval úsmevy. Dokonca sa usmial do foťáku. Oh yes!! Bola to ešte doba, kedy sme nosili so sebou digitálne foťáky.  Viem, že po tomto koncerte sme nemali hlasy. Hučali sme ako bláznivé. A aj tento koncert má dosť veľkú zásluhu na tom, že sa moje šialenstvo a závislosť na koncertoch začala stupňovať.

Prešli 2 roky. Sedím vo vlaku z Košíc smer domov. ( Bratislava). Bola som prvýkrát v metropole východu. Kto ma pozná tak vie… išla som tam kvoli koncertu Stinga, ktorý tam koncertoval vrámci Back to the Bass. Bola som neskutočne otrávená z dlhej cesty vlakom. Zdalo sa mi, že to trvá nekonečne dlho. Samozrejme, už sme mali po koncerte. Cesta do KE ubehla oveľa lepšie ako cesta späť. Zo srandy som vyslovila vetu: „A do Košíc už nikdy viac!“ No.. a to si nerobím srandu. Ako to tu teraz píšem, prisahám, že to bolo takto. Ako dlho trvala tá cesta, my sme sa už pomaly približovali domov, chytila som do rúk mobil. A na ticketportali našla správu, že JAMIROQUAI bude vystupovať v Košiciach. Košice boli v roku 2013 vyhlásene Európskym hlavným mestom kultúry a práve Jamiroquai boli headlinerom.

Neverila som vlastným očiam. Kamoške som to dala do ruky, aby mi potvrdila, že nemám halucinácie. Videla tam to, čo ja. Ťukla som na ďaľšie informácie a zrazu pozerám, že v ten deň spustili predpredaj. Ešte viac ma obarilo, keď som zbadala tú cenu. 25 EUR! 25!! hovorila som si, že to ani možné nie je. Ešte stále som sedela vo vlaku smerom z Košíc.. a hneď ako som vystúpila na stanici Vinohrady, utekala som rovno do Polusu, do tickeportalu. Tam som ich zaskočila.. oni ešte sami nevedeli, že taká akcia sa má konať. Nakoniec som odtiaľ úspešne odišla s 3 ks lístkov. Neuveriteľné. A to sa hovorí, že nikdy nehovor nikdy. Mne sa to potvrdilo do bodky.

O pár rokov som absolvovala ešte ďaľší koncert vo Viedni pri albume Automaton a cca do roka som mala namierené aj do Prahy.. išlo v podstate o „rovnaký „ koncert až na to, že o pár mesiacov neskôr. A to bol znovu zážitok. U nás boli MS v hokeji. Chcela som byť na dvoch miestach naraz. Ale nešlo to, a samozrejme Jamiroquai som chcela vidieť viac. Ale bila sa vo mne duša hokejového fanúšika – nadšenca. Bolo to v čase, keď sa už hrala vypadávacia časť. Takže som netušila ako dopadne naša repre. Resp. Mala som chrobáka v hlave aj preto, že som túžila stretnúť niektorých hokejistov, ktorí predtým boli ubytovaní v Košiciach. ( Kanada, Amerika). Keď som už bola v Prahe, moja energia sa naplno sústredila na Jamiroquai. Chceli sme byť s kamoškou vpredu. Tak sme trošku nekresťansky skoro išli k O2 Aréne. Na ten deň nikdy nezabudnem. Bolo to magické. Sedela som tam, keď v tom čase v okolo arény nikto nebol. No zrazu sa ku mne niekto pri hovoril.  Po anglicky… Všimla som si jeho oblečenie. Bol oblečený od hlavy až po paty v Adidas. A tie tenisky, ktoré mal na sebe mi boli povedomé no nevedela som ich zaradiť. Dlho sme sa rozprávali, až som nakoniec zistila, že ten chalan je jeden z najväčších fanúšikov Jamiroquai na svete. Vlastne to bol predseda fanclubu Jan Luka sa stal mojim kamarátom, s ktorým som v kontakte skoro stále. Aj teraz, keď je v Taliansku situácia aká je, tak jeden druhého informujeme o stave v našej krajine. Gianlucca mal originál Jay Kayove veci, jeho tenisky, jeho súpravy, veľa fotiek spolu s celou kapelou. No hotový maniak. Ale rozprávať sa s ním, počúvať jeho zážitky to bolo super! Po čase rozprávania sa tam ocitla aj jedna žena. Černoška. Nie, nehovorím to preto, že by som bola rasista. Naopak, kto ma pozná tak vie, že to čo milujem je ich hudba. Veď napokon zase raz.. MJ! To je myslím dosť na moju obhajobu. Ale v našich zemepisných šírkach to stále nie je až tak zvykom. Začali sme sa teda rozprávať aj s ňou. Poviem Vám, že to  čo dokáže hudba je niečo neuveriteľné. Z ľudí, s ktorými by ste asi bežne neprišli do dialógu sa zrazu stali ľudia, s ktorými zdieľate rovnakú diagnózu. Dlho sme klebetili a rozprávali sa o hocičom, zážitkoch, živote a hudbe. No a Cynthia – úžasne energická, bláznivá a očividne veľmi srdečná černoška pôvodom z New Yorku, momentálne žijúca vo Washingtone mi začala  rozprávať ako videla malého Lennyho Kravitza v „Sunday School“, nakoľko Cynthiina mama študovala tam, kde Lennyho mamina a tak sa tam občas stretli. Mala som len sánku dole.. A v takýchto príbehoch by som mohla pokračovať… bolo toho dosť. Ale ešte jeden stojí za zmienku. Ako tam tak sedíme pri vstupných halách, tak sa okolo premlelo niekoľko členov stuffu. Chodili hore dole. Jeden z nich sa k nám prihovoril a začali sme sa rozprávať. Nenápadný chlapík, s typicky britským prízvukom bol vodič autobusu Jamiroquai. Z rozhovoru, ktorý by som za normálnych okolností typovala, že bude tak na max. 20 slov vyšla cca tak 45 min. debata. John, (tak sa volá) asi po pol hodine skromne poznamenal, že v Británii je docela známy nakoľko napísal mega úspešnú knihu. Všetci čo sme tam boli sme si mysleli, že si asi z nás robí srandu. Neviem prečo, nám nešlo do hlavy, že skromný pán  – vodič autobusu by mohol byť niekto známy. No a John Ulrich – dnes už môj dobrý kamarát, s ktorým som v kontakte pomaly na denno – dennej báze naozaj napísal úspešnú knihu. The Evil That Came To Denham. Dokonca nám ukazoval už úryvky pokračovania. Ten druhý diel písal popritom, ako sa spolu s kapelou presúval naprieč Európou. Keď došoféroval a pospal si, tak písal. Úžasné. John, si s nami vymenil Facebook poprial nám všetko dobré a rozlúčil sa slovami, že snáď sa ešte niekedy uvidíme. Cynthia to po Prahe mala namierené do ďaľších miest, kde mali Jamiroquai koncert, tak bolo viac ako isté že sa uvidia. A aj tak bolo). Po dlhom čakaní prišiel aj koncert! Ten bol šupa! Ale to, čo prišlo potom bol tiež zážitok. Gianlucca mal už vopred s členmi kapely dohodnuté, že sa po koncerte stretnú. ÁNO! S celou kapelou. Bol ochotný nás zobrať do zákulisia spolu s ním. Tak sme ja a kamoška išli za ním ako také kačičky. Boli sme kdesi v útrobách O2 Arény. Neverila som tomu, že by sme sa možno mohli stretnúť so skupinou. Ale zastavil nás SBSkár. Gianlucca, mal špeciálnu nálepku, cez ktorú ho SBSkár pustil. Usiloval sa ich presvedčiť, že sme spolu s ním a že je to dohodnuté no nakoniec sa to nepodarilo.:(

Bola som trošku smutná lebo už som sa videla v backstage. Neviem síce ako to tam vyzeralo a aké to tam je, ale ja som sa už tam jednoducho videla. No nič.. Išli sme von. Gianlucca mi písal, že ho to mrzí a že nabudúce sa takéto niečo už nestane, lebo budeme pripravení! Že od začiatku, budeme „označení“.. haha no ktovie, je to vo hviezdach ale ja tomu verím. S Maťou sme odišli na izbu. Bývali sme asi 400 m od O2 Arény, takže sme to mali naskok. Už sme boli „doma“, keď mi cinkla správa na Messengeri. Písal mi John.. Že ešte má dlho do odchodu a že či by sme neprišli k aréne na chvíľku pokecať. Neváhali sme, úplne spontánne sme tam išli. Zvítali sme sa, ako keby sme stretli starého známeho. A pritom sme sa v ten deň videli len prvý raz. Ale bolo to tak prirodzené. John nám ešte rozprával, že čo a ako.. ako je to s odchodom, aké má ďalšie plány. A nezabudol dodať, že keď si bol opláchnuť tvár tak v tej miestnosti videl Katty Perry. A ja že si robí srandu. A zrazu vyšlo auto a ukázal, ó áno, to je ona! Thats Katty! Haha.. neuveriteľné. Aj Katty sa bola pozrieť na Jamiroquai. Bolo už dosť hodín.. cca 00:40. Stojíme tam traja pri kruháči. Zrazu sa pristaví TAXI a z pod parkoviska vychádzajú traja ľudia. Pozerám a neverím vlastným očiam. Jeden chlap, dve ženy. Muž dal pusu jednej zo žien zakýval im a posadil do taxíka. Ja som už ale vtedy vedela koľká bije, ale nechcela som rušiť idylickú chvíľku. Ten muž, nebol nikto iný ako jeden zo zakladajúcich členov, najdlhšie pôsobiacich členov v skupine a hlavný bubeník v jednej osobe. Pán Derrick McKenzie!! Kamoška ho nespoznala.. a čo bola sranda tak ani John! On bol iba ich zamestnanec, neprichádzal s nimi do styku. Opýtala som sa Dericka, či by sme sa mohli odfotiť. Ten bol extrémne milý, vysmiaty a pozitívne naladený. Nezaváhal ani na sekundu. A hádajte kto nás odfotil? Nebol to nik iný ako John!:)) Ten prvotne chcel byť trošku vzdialený, aby to nevyšlo nejako „blbo“, že obťažuje zamestnávateľa, no keď prišlo na lámanie chleba, bez zaváhania nám pomohol a odfotil nás s ním. Keď Derrick odišiel, tak nám povedal, že keby tak ten Derrick vedel, že ho fotil jeho šofér. Nuž, vesmír je niekedy neuveriteľný a nikdy nevieme, čo sa nám podari. Jedno stretnutie, jeden okamih..a zrazu sa stane aj to, v čo by ste už ani nedúfali. Teším sa, keď táto bláznivá situácia skončí. Teším sa, keď moji kamaráti v Taliansku sa budú môcť bezpečne vrátiť do života. Neskutočne sa neviem dočkať podobných zážitkov a ďalších stretnutí, na ktoré nikdy nezabudnem.

 

Viac fotiek z koncertov Jamiroquai z priebehu rokov nájdete v tomto linku.

thriller_white_logo

Zastavený kolotoč – život v karanténe a centrifuga s menom Korona​

Zastavený kolotoč - život v karanténe a centrifuga s menom Korona

thriller.sk

Nikto tomu neveril.  Všetci sme sa smiali. Boli sme nedotknuteľní. Z toho, o čom sme iba počuli a to, čo sme si nevedeli predstaviť sa zo dňa na deň stala realita. Tento článok určite nebude zameraný v smere “bububu”.  Naopak. Korona, je síce v tomto momente skutočným strašiakom pre nás všetkých. No ja sa na ňu pozerám aj v jej svetlejšej stránke. Resp. v stránke, ktorú v médiách často nepočujeme. Ja osobne vnímam tento problém ako test ľudstva. Keď sme boli malí a chodili sme do školy, čakali na nás písomky. Niekedy sme o nich vedeli… boli sme nadrtení a dostali sme jednotku, niekto za to dokonca aj nejakú “dvacku” vreckového navyše… Inokedy, sme o nej vedeli a aj tak sme sa na to vyflákli a ostali nám iba oči pre plač… A to sme mali šancu naučiť sa na ňu. Bolo to len o nás.. či sme sa poctivo pripravovali a mali sme od začiatku školského roka v hľadáčiku náš priemer na jeho konci. Veď napokon, veľa z nás nám to ovplyvňovalo budúcnosť.. či už sme si to priznať chceli alebo nie.. Ten, kto mal lepší priemer mal väčší predpoklad, že sa dostane na výšku, ktorú chce. Že bude študovať to, čo si vybral. Samozrejme, občas počas školy prišli aj námatkové písomky. A znovu to bola len naša vizitka. Nie vždy sme to chceli počuť, no veľakrát výsledok záležal práve od toho, kto bol ako pripravený z hodiny na hodinu. Jásné… občas to záležalo aj od toho, ako poctivo bol pripravený spolusediaci, ten čo sedel pred, alebo za nami. Ruku na srdce ak ste sa v tom vôbec nikdy nenašli. A práve to je to, k čomu sa chcem dostať. Je ľahké nič nerobiť. Hm..alebo že by nie? Je jednoduché minúť výplatu v prvý deň, keď nám príde. No rozumný človek vždy uvažuje aspoň jeden krok dopredu. Niekedy nám to príliš nejde. Nie každý deň máme svoje svetlé chvíľky. Ale práve vtedy, nám svet, rodina, kamaráti ale aj médiá našepkávajú, podávajú nám ťahák a dávajú pomocnú ruku ako úspešne zvládnuť nečakanú previerku. Nehovorím to,  že všetci majú vždy pravdu. Netvrdím, že média nám nastolujú zakaždým správny obraz. Ale nemyslím si, že nie sme tak rozumní, aby sme si vždy vytvorili vlastný úsudok. Bez akýchkoľvek predsudkov.. Skúsme sa niekedy zamyslieť nad vecami tak, ako sme sa nezamysleli ešte nikdy. Je to častokrát náročné. Ale keď sa chce tak sa dá. Tento článok je výsledkom karantény, teda momentu keď som doma.

Som doma, von chodím iba keď musím. Rodinu mám v karanténe, takže sem – tam treba vybehnúť niečo nakúpiť.. podať pomocnú ruku tým, ktorí si ju síce nepýtali..no asi by mi skôr zhorela ak by som im nepomohla, ako sa nakazila niečim infekčným. Dávam si pozor. Chodím obrnená ako transportér. Kvoli mne? Úprimne.. nad sebou som sa nezamýšľaľa. Rozmýšľala som nad mojou maminou, tatinom, bratom, krsniatkom, dedom… myslela som na všetkých blízkych.  Okrem toho, karanténu vôbec nevnímam ako niečo zlé. Je to síce miestami na hlavu. Ale ja osobne mám aspoň čas na to, na čo bežne nemám čas. Keď sa v priebehu bežného roka stretnem s kamarátmi a opýtam sa ako sa majú tak bežne počujem odpovede ako:  “stále je to jeden kolotoč”, “.. nič nestíham”. “Som unavený/unavená..” A tak rozmýšľam… po dlhom čase aj ja pozerám televíziu len aby som bola v obraze a vidím tam veľký počet nezodpovedných ľudí. Česť tým, ktorí sú doma samozrejme.. no neviem sa ubrániť pocitu, že zrejme je to naša ľudská povaha neustále si sťažovať. Máme byť doma.. tam, kde väčšina ľudí bežne chce byť. No keď príde na lámanie chleba, hodinová ručička sa asi iba tak začne točiť opačným smerom. Prosím, buďme rozumní. Nájdime si čas na seba, rozprávajte sa, čítajte si knihu, oprášte Človeče nezlob se, zahrajte si Monopoly, pustite si svoju obľúbenú hudbu, zatrieďte si fotky do fotoalbumov.. Spomeňte si na to všetko, čo bežne chcete a nemáte na to čas. 

Lebo práve tu a teraz je ten moment, kedy to môžte robiť úplne bez výčitiek a s pocitom, že pre druhých Váš spôsob ničnerobia bude veľkým krokom pre Vás samotných, Vašu rodinu, kamarátov, kolegov, spoluhráčov.. pre všetkých, ktorých bežne stretávate ale aj pre všetkých, ktorých ešte nepoznáte... možno ich nikdy neuvidíte ale možno Vám raz budú na Vašej svadbe za svedka... ktovie. Či máš 7 rokov alebo Vám je 70.. všetci sme na jednej lodi. Aj Titanic, potopila ľudská chyba, tak ich my v čase, keď je to potrebné robme čo najmenej.

Minimálne u mňa budete mať obrovskú medailu obdivu, ak budete sedieť doma na zadku. Inak… pre mňa má aj deň v karanténe málo hodín… cez týždeň pracujem, potom venčím, každý deň poctivo cvičím ale aj rehabilitujem.. pevne verím, že aj vďaka karanténe mám konečne čas dať si dokopy pošramotené koleno. Zatiaľ som si počas karantény nemala čas pozrieť si ani jeden film alebo seriál.. Ale aj na to príde. A čo vy? Spomalili ste už? Robíte niečo, čo Vás napĺňa? Zahoďme za hlavu sťažnosti, tešme sa z maličkostí a buďme radi za to, že vlastne máme byť doma. Pokiaľ sme zodpovední, tak tam nám možno hrozí akurát tak to, že presolíme polievku, spálime košeľu, upraceme skrine, pretriedime šaty, umyjeme okná, konečne otvoríme napríklad tie príručky španielčiny pre samoukov alebo preležíme matrace:):):). Naopak, tam vonku sú pre mňa superhrdinovia.. áno samozrejme myslím na lekárov, ktorí sú v priamom ohrození.. no pre mňa sú nemenej menšími hrdinami aj ľudia, vďaka ktorým stále fungujú potraviny, lekárne, drogérie… vodiči tovaru, predavači a všetci tí, ktorí makajú vtedy, keď my máme nakázané váľať si šunky. Prosím, buďme k sebe dobrí a vážme si to, ako sme na tom. Vážme si každý krok. Veď kto šetrí, ma za tri. Skúsme dostať z tejto písomky spoločne dobrú známku. Veď aj v škole to bol častokrát kolektívny výkon. A keď sme spolupracovali, vyšla z toho aj 1*. A no a čo, že sa profesorka čudovala. Veď napokon, v zborovni a na poradách mohla byť druhým za príklad:):):).

 

A ešte niečo slovami môjho najobľúbenejšieho klasika. “Heal the world, make it a better place for you and for me..and the entire human race.”

Prosím. Pomáhajme si. Akokoľvek.

maluma koncert bratislava ondre nepela arena natti selfie fotka video

Latino kráľ Maluma v Bratislave

Latino kráľ v Bratislave: Maluma Baby

maluma koncert bratislava ondre nepela arena natti selfie fotka video

Život vie byť strašne super, ak si dokážeme užiť a vychutnať momenty, o ktorých niekde v kútiku duši snívame. A niekedy ani nesnívame… iba dúfame. Tajne, či hlasne. Neuveriteľne sa teším z toho, že sa môžem opäť podeliť so zážitkom spred 2 dní. Nepísala som o tom hneď, lebo nejako som si to chcela nechať ulaežať. Nadýchnuť sa, vydýchnuť, otvoriť oči, zase ich zavrieť a uvedomiť si, čo sa opäť udialo. Pre niekoho je to asi iba jedna z ďalších fotiek… Veď už tu pomaly píšem iba o tom :D. Áno, aj tento raz… ale pointa sa skrýva niekde úplne inde. Za posledný rok, si idem za svojím a prináša mi to ovocie. Snažím sa ísť, žiť a snívať tak, aby som neľutovala ani jeden okamih. Vyskúšať možné aj nemožné. Mať na saláme to, či si niekto pomyslí, že som blázon alebo to, že nemám nič iné na práci. Naopak, mám prácu, ktorá ma veľmi baví, stále robím šport, ktorý milujem, nájdem si čas na rodinu aj kamarátov a hudba? Hudba je korenina môjho života ktorá ma pritom všetkom stále sprevádza. 

3 roky dozadu som sedela u brata v obývačke a púšťali sme si hudbu. Keďže on aj ja sme na Latino tak mi ukázal jedného chalana. “Tak toto je týpek, čo je sympoš, robí latino, a Kolumbii je už teraz veľmi slávny a ešte o ňom len budeme počuť.” Pustil hudbu, pozerali sme nadupaný klip a začal tancovať a užívať si reggaeton tak, ako to vie len on. O tri roky neskôr, mu posielam fotku, že sa mi podarilo s týmto ako on hovoril “týpkom” odfotiť.  

Maluma babyyy!  Od malička som mala rada latino, španielčinu a jedinečné čaro, ktoré pre mňa táto hudba navodzuje. Nie je to pre mňa QUEEN alebo Jamiroquai ale v lete, zo záhrady pri bazéne asi iné ako latino hudbu počuť nebudete. Ja si na tom ujíždím. 

Malumu mám v hľadáčiku už teda nejaký ten Piatoček a tak som dúfala, že keď sa mi podaril pekný kúsok s Enriquem, mohlo by sa mi podariť dostať sa nejakým zázrakom aj k Malumovi. 

Tú najlepšiu časť, ako som sa k nemu dostala musím žiaľ vynechať :D. Ale keď už som bola v jeho blízkosti a zbadala som ho, úplne normálne som mu kráčala oproti. Vedľa mňa bola skupinka mladých ľudí, ktorí tiež čakali kedy sa objaví ale celkom im dlho trvalo kým ho rozoznali. Takže som išla smerom k nemu a tam na mňa slušne rozprával SBSkár. Povedal mi, že či by som mohla ísť k tej skupinke ľudí..a ja že jasné nie je problém. V tom som ale pozrela na Malumu a ten veľkodušne natiahol ruku, povedal Come here 🙂 a veľmi ochotne sa odfotil. Potom hodil ešte nejaké tie autogramy a spoločne sa vyfotil aj so spomínanou skupinkou ľudí. 

 

maluma v bratislave fotka koncert s fanusikmi

Potom odišiel, nakoľko ho ešte čakal koncert v Bratislave. Btw. ten koncert, mal brutálne namakanú show. Ohne, konfety, lasery na takej úrovni, že myslím, že som ešte lepšie nevidela. Koncert bol fakt skvelý. A fakt, že Maluma, ktorého na Slovensku ešte tak nie úplne všetci poznajú dokázal bez problémov vypredať Zimný Štadión Ondreja Nepelu v Bratislave o niečom svedčí. A tak, ako povedal aj samotný Maluma.. Drvivá väčšina ľudí na Slovensku neovláda španielčinu, no jazyk jeho hudby a dobrej nálady, ktorú navodzuje je skutočne univerzálny a rúca všetky bariéry.

A ja stále ďakujem za tie momenty, vďaka ktorým si uvedomujem, že keď človek skutočne chce, dokáže aj zdanlivo nemožné. Ilúzie o nemožnosti si vytvárame my sami, lebo sa bojíme im uveriť. No v momente, keď prekročíme tento tieň, má to neuveriteľný dopad na vašu osobnosť. Zocelý vás to, dodá odvahu a a v neposlednom rade…vyčarujú sa tie momenty, na ktoré budete spomínať celý život.

 

vianocne kuzlo - prilezitosti ktore nechceme vidiet

Príležitosti, ktoré (ne)chceme vidieť

Príležitosti, ktoré (ne)chceme vidieť

Píše sa 25 December. Je deň po Vianociach, ktoré boli pre mňa asi najkrajšie na svete. Dostala som sa do momentu, kedy nad mojou obrovskou zvedavosťou víťazí radosť z radosti. Potešenie v očiach najbližších. Nie, že by som sa už vo svojom dospeláckom veku predtým netešila z toho, že môj darček niekoho poteší, ale tento rok to bolo iné. Moje krsniatko si tento rok už presne uvedomovalo, že chodí Ježisko a ja som sa tešila z toho ako si s nadšením pozerá svoje darčeky. Tento rok, mali Vianoce naozaj kúzelnú atmosféru a pre mňa, to boli Vianoce plné spokojnosti, čistého pokoja na duši a užívania si momentu. Tesne pred Vianocami som spravila zásadné rozhodnutia, ktoré ma oslobodili z vlastného zajatia. Toto obdobie, ma nejako naštartovalo aby som sa zamyslela. Nad všetkým, čo chcem dosiahnuť, ale aj to čomu sa chcem vyhnúť. Ale to nie je to, čomu chcem momentálne venovať pozornosť. Ako tak sedím s rodinou a zamýšľam sa nad svojim ďalším životným smerovaním, v blbostiach aj v zásadných veciach dochádzam na to, čo som vždy o sebe vedela. Som „autista“. 😀 Budete sa teraz smiať, ale som človek ktorý nemá rád zmeny a keď sa mu niečo zapáči, tak si ten moment radšej bude živiť stále a stále rovnakým opakovaním. Stále rovnaké rituály, rozhodnutia, jedlá, činnosti…  Nenarúšala som si pocit svojho bezpečia a šťastia, ktoré si stále utváram pripomínaním si svojich spomienok na doby z čias walkmana, šmolkov, kosatiek, zabudnutého Kevina a podobne.

vianocne kuzlo - prilezitosti ktore nechceme vidiet

Napadlo mi, že každé Vianoce pozerám vždy tie isté rozprávky, filmy, jem rovnaké jedlo… A zároveň sa mi okamžite pripomenuli svoje vety ktoré hovorím kamarátom.. Aha… no ten film som nikdy nevidela… Nikdy som to nepozerala lebo je to dlhé… alebo je to pre mňa moc temné, hororové. Nie.. nemám rada dlhé filmy, nemám rada temné filmy.. to všetko je pravda.. ale potom sú aj filmy ktoré vždy chcem vidieť ale odradí ma ich dĺžka. Napriek tomu, že tam hrá môj obľúbený herec alebo herečka. Som to ja ale trdlo. Veľakrát si taký film pozriem, keď mám na to chuť, to nie že nie.. ale je to častokrát kľúčový moment od dverí, za ktoré hádžem to, čo sa mi nejakým spôsobom nehodí, nechce, napriek tomu, že to chcem. Či už ide o film, jedlo, knihu, dovolenku, prácu, cviky… Neviem, či presne chápete to, čo sa tu snažím povedať. Niekedy dokonca moja osoba funguje ako vzbura.. všetci to videli, všetci o tom hovoria, tak ja, rebel (práve sa smejem pri tomto prívlastku) – si to nepozriem, lebo veď nebudem ovca. A inokedy viem byť ovca… A niekedy aj vlk – ak si idem za svojim. Napadlo mi, že by som sa mohla zaťať a začať takú malú skúšku samej seba – malé povzbudenie samej seba, do budúcnosti a možno iba tak. Naše limity sú iba tam, kde si ich sami stanovujeme. Častokrát sa ukrácame o pekné chvíle, momenty, zážitky tým, že máme predsudky – aj keď sa nepovažujem za niekoho kto má nejaké nekonečné predsudky ale určite dáke vo mne blúdia. Niektorí kamoši, by Vám mohli hneď vychŕliť zopár… ale väčšinou tie sú len také doťahovačské. Končím s písaním pre dnešný deň a uvidím.. či a kedy sa k tomu dostanem znovu.

Čítam si poslednú vetu z posledného odstavca ktorý som napísala pár dní dozadu. Je 30. december, kúsok pred novým rokom a ešte menší kúsok od nekonečne veľa ľudských predsavzatí… Práve tie spomínam preto, že mojim cieľom nebolo predsavzatie k novému roku.. naopak, nedávam si predsavzatie, skôr dávam sama sebe sľub.. ktorý chcem aby bol rešpektovaný a mal nejakú váhu. Nehovorím o tom aby mal tonu, ale aby som ho mala vždy napamäti. Nie ty, nie vy, nie mama, nie kamoš.. ale ja.. Aby som sa nikdy nezamotala do siete v ktorej nebudem chcieť byť, aby som vždy našla správnu ihlu, ktorá ma preberie keď bude treba, ktorá mi vytiahne triesku ak to bude potrebné a ktorá mi vždy pomôže zašiť ranu tam, kde vznikne. Priznám sa, že ani presne neviem, prečo všetko toto píšem…. mám obdobie, kedy mám pocit, že svoje myšlienky, nápady a postrehy musím nechať plynúť.. doteraz som sa s nimi nejako potácala, plávala morom iste so vstýčenou hlavou nad hladinou.., ale nepozerala som sa na dno, kde je vidno krásu.. koraly, ryby, život… A ako to inak dokázať keď nie tak, že budem mať silu a vieru vo vlastné možnosti? Keď sa budem sama rešpektovať, budem sa vedieť pochváliť ale aj premôcť. Presne po Vianociach ma chytila choroba… Vysoké teploty a potom iné nepríjemnosti.. rozhodla som sa, že tieto momenty využijem na svoje NIKDY. Premením slovo nikdy na skúsenosť. Presne tú, ktorú som NIKDY nebola schopná obetovať. Napísala som si zoznam filmov, rozprávok… ktoré som nikdy nevidela a vždy iba hovorila že som ich NEvidela. A hľadala si vždy iba dôvod prečo som to nevidela. Na tom zozname sú filmy ako Pán Prsteňov ( pre mňa najhoršia kombo 😀  dlhé a temné ), Vlk z Wallstreet, Podivuhodný prípad Benjamina Buttona (Brad je môj úplne top obľúbený herec… spolu s Chanom 😀 ), Krstný otec…  ale aj iné, historické, životopisné, dobové, slovenské, české..veselé, smutné, náučné…  Spísala som si ten zoznam na to, aby som si mohla postupne škrtať filmy, ktoré boli u mňa vždy spojené s tým čarovným slovom NIKDY. Zatiaľ som ich videla dosť veľa.. asi 20.. Ide o s prepáčením blbý film, ale vždy sa našlo niečo prečo nie… teraz sa môj zoznam zmenšuje..ešte nie som ani v POLKE :D… ja ho rešpektujem a tým rešpektujem aj svoje záväzky.. a zároveň, posúvam aj svoje myslenie na inú úroveň.. Veľa tých filmov čo som videla ma inšpirovalo, motivovalo, nakoplo, donútilo ma zamyslieť sa ale aj vyroniť slzu.. alebo sa opýtať samej seba či to čo som spravila vtedy a vtedy bolo správne.. či som to nemala urobiť inak.. byť viac odvážna.. drzá, alebo priebojná..pokornejšia, skromnejšia… Aj vďaka tým filmom mám momentálne v hlave predstavy, plány, a odhodlanie. A asi aj kvoli tomu, že som ich videla vlastne teraz píšem celý tento príspevok. Nejaký hlbší dôvod na to nie je, tak ho ani nehľadajte:) Nemám ani depku, ani som ju nemala.. keď už, tak som bola iba frustrovaná asi sama zo seba.  Myslím, že pár z filmov ktoré som videla, by nikdy nemali takú moc keby som si ich pozrela pred desiatimi rokmi, dvomi rokmi, alebo štyrmi mesiacmi.. Načasovanie a zapasovanie istých okamihov v živote.. to je ako vyskladanie dokonalého puzzle tých najnáročnejších čo v ani v Dráčiku nekúpime.  Samozrejme, že medzičasom som nepozerala len filmy.. ale aj čítala po 100 rokoch knihu – vzdelávaciu, čo sa týka mojej práce… behala po dome, cvičila a podobne. Jasné… behala a cvičila som až keď mi bolo zdravotne lepšie:). Každý deň som mala plán činností. Každý deň, sa mi zatiaľ podarilo plán splniť. Hovorím každý deň, ako keby to trvalo už dva roky :D. Ale.. o tomto to práve je.. potešiť sa aj z mála, pochváliť sa a oceniť sa. Nie som ten typ, čo bude samochválenkár a horenos.. nikdy som snáď taká nebola a verím, že nikdy nebudem. Nechcem mudrovať ani filozovovať, ale náš život je akou si definíciou príležitostí. Tie, ktoré sme mali a využili, ale aj tie, na ktoré iba často myslíme a povieme si, aké by to asi bolo keby…, čo by bolo? a potom tie, čo nás ešte čakajú. 

Všetkých nás čaká nový rok, mňa čakajú veľké výzvy, veľa zmien, ale som pripravená na všetko, čo sa bude diať, nech je to už akokoľvek, bude to tak ako to má byť a všetkým prajem, aby každý došiel na to, aká je správna esencia pre spokojnosť duše. Prajem Vám všetkým spokojný nový rok. Ak budete spokojný, tak budete aj šťastný a vyrovnaný. Nie len Vy, ale aj Vaše okolie. Každý jeden do určitej miery, niekto väčšej, niekto menšej, žijeme príbehmi iných… Rodina, kamaráti, úspešní aj odsúdení a niekedy zabúdame, že sami sme hlavnou postavou v tom našom hlavnom životnom príbehu.. spravme si zo svojho príbehu legendy, ktoré raz budú naši blízki s hrdosťou rozprávať iným.. veď dokonca aj Vajce išlo na Vandrovku :)).

P.S.: Tento rok som ešte svojho obľúbeného „Sám doma“ nevidela. Ale práve dokument, ktorý sa venoval tomu ako tento film vznikal, vo mne taktiež dáko naštartoval záložný – mŕtvy motor iného pohľadu, ktorý zažil svoj repas. Kevina ale ešte určite počas sviatkov dobehnem.:)

ENRIQUE COVER

Enrique Iglesias v Bratislave neuveriteľne prekvapil

Enrique Iglessias po nadupanom koncerte v Bratislave ukázal, že je hviezda bez manierov

enrique iglessias bratislava

Štadión Ondreja Nepelu v Bratislave sa vo Štvrtok večer otriasal v základoch. Totálne ho ovládol svojimi latino rytmami spevák Enrique Iglesias, ktorý sa vrátil na Slovensko po druhý raz vrámci jeho tour All The Hits Live.  Tento večer, v ktorý ľudia takmer po celom svete ľudia oslavujú Halloween sa zapísal do mojej pamäte neskutočne veľkými písmenami. Pred 10 rokmi som sa jeho koncertu nemohla zúčastniť a spomínam si na to, aká som bola smutná… Nečakane ma vtedy skolila chrípka a  lístky som posunula kamarátom.. Tento rok, som sa koncertu zúčastnila len tak tak… Dozvedela som sa o tom, že bude mať koncert až dosť neskoro, keď predajca lístkov hlásil, že všetky vstupenky su vypredané. Asi dva mesiace dozadu sme si ešte s kamarátkou v robote pozerali videá z koncertov, kde sme sa rehotali na tom, ako si vyberal dievčatá z davu a začal sa s nimi bozkávať. Dosť sme si z toho robili srandu, že Lauri.:) Keď mi potom počas koncertu napísala či som sa už bozkávala strašne som sa rehotala. Keď si prečítate článok až dokonca tak sa zasmejete možno aj vy:)).Na poslednú chvíľu sa mi podarilo zaobstarať lístky a dokonca som sa len deň pred koncertom dohodla so spolužiačkou z gymnázia, že sa ku mne pridá. Keďže Nici už dlhé roky hráva basket mimo Slovenska, veľmi som sa tešila, že sa znovu stretneme. Naposledy sme sa videli na tenisovom turnaji asi rok dozadu. Takže som nevedela ani ako, a sedeli sme na zimáku a netrpezlivo sme čakali na to, akú show Enrique so sebou prinesie. Nakoniec sa z našich miest stali miesta na státie, nakoľko energické vystúpenia nás jednoducho nenechali len tak. To sme ešte netušili, čo všetko nás v ten Halloweensky večer čaká.

Možno to o mne veľa ľudí nevie, ale okrem “starých vykopávok”, ktorými často opisujú moji kamoši hudbu ktorú počúvam, fakt milujem latino. Rada sa na tom opúšťam:))).Práve som sa sama bonzla ale tak, no a čo. Okrem iného si ešte spomínam na úsmevnú storku. Pamätám si, že keď som mala asi 10 rokov, pesnička Escape mi dokola hrala popritom ako som sa učila žonglovať s loptičkami. Ja neviem prečo, ale mala som také chvíľky, kedy som sa asi cítila ako cirkusant :D. Tá pesnička mi hrala zakaždým. Až prišiel moment, kedy ma môj kamarát a mimo iné svetový rekordér v žonglovaní Milan Roskopf nepochválil, že mi to ide dobre. Odvtedy bol Enrique môj žonglérsky patrón :D.

Ešte v čase, keď som nemala lístky na koncert a bola som už takmer vysporiadaná s tým, že sa koncertu opäť nezúčastním snažila som sa získať info po mojej línii o tom, kde a kedy by sa mohol zdržiavať. Fú… poviem vám, že ešte som sa asi tak nezapotila. Nikto nič nevedel, nikto mi neporadil. Tak som to skúšala chvíľku pred koncertom, čiste iba náhodne a rôznymi dedukciami na základe už predchádzajúcich skúseností. Ale nič nezabralo, nie len že som netušila kde a ako ho zastihnúť, nemala som ani žiadne informácie ktoré by aspoň trošku dávali nádej. Tak som sa nakoniec tešila aspoň z toho, že ho uvidím na koncerte. Ten mal začať o 20:00 hod. Ale Enrique sa zjavil na pódiu až niekedy okolo 21:00 hod. Koncert bol super, fakt šupa. Mne však stále turbovalo hlavou, kde by sa dal stretnúť. Na konci show, sme sa rýchlo dostali von zo zimáku a vtedy sa len akcia večera skutočne začala. Spýtala som sa kamarátky či sa chce pridať ku mne a kamošovi.. povedala som jej, že chceme skúsiť stretnúť sa s Enriquem. Ale ono je to tak, nikdy to nie je 100%. Nedá sa nič zaručiť. Ale teda Nici hneď povedala, že ide do toho. Že veď bude sranda…:) Nemôžem sem napísať všetky detaily, takže žiaľ, preskočím akčné scény ktoré síce stoja za to ale poviem vám toľko, že sme sa dozvedeli že Enrique mieri na letisko. Boli sme v napätí.. nevedeli sme čo čakať. Sadli sme si do auta a nabrali smer letisko. V aute sme boli traja. Ja a kamoš sa sem tam na podobných akcoškách stretneme, pre Nici to bola úplná novinka. V momente ako sme prišli na letisko sme videli auto, z ktorého vystupoval Enrique. Tak som rýchlo zaparkovala a prebehli sme tým smerom, ako šiel on. Už bol v letiskovej hale, ale keď nás započul zabrzdil a vrátil sa smerom za nami. Spomínam si, že niekto z jeho tímu nám povedal: Cool, everything will be fine:). V tom vidím, že Enrique naozaj kráča za nami. Chytila som do ruky mobil a začala som fotiť kamoša. Bolo tam však zlé svetlo, tak som ich oboch požiadala ( a teda prioritne Enriqueho), či by sa nemohli posunúť ďalej do haly aby tá fotka bola pekná. A Enrique? Nemal žiaden problém, ochotne sa presunul tam, kde bolo lepšie svetlo. V tom som sa ho opýtala či by som ho mohla poprosiť o fotku aj ja. S veľkým úsmevom sa na mňa usmial povedal, “Sure”:) a chytil ma za rameno. Ako som sa potom išla pohnúť vrelo ma objal a dal mi pusu na líce. V tom momente som bola v absolútnom šoku a neverila som práve tomu, čo sa udialo. Na to došla za ním aj Nici a keďže tá ešte nemala také skúsenosti s “hviezdami” ak to tak môžem nazvať, tak bola z toho tak hotová, že sa jej strašne triasli ruky pri pokuse o selfie. Enrique si to všimol a povedal jej, že to je úplne v pohode, prevzial do jeho rúk jej telefón a ochotne sa s ňou cvakol. Pre istotu som ich fotila aj ja:). Počas toho sa nás ešte opýtal, či sme boli na koncerte a ako sa nám ľúbilo. Ja som bola ešťe stále v šoku z toho, že sa ku mne správal ako dobrý kamarát poprosila som ho, či si nemôžeme dať ešte jednu fotku. A zrazu ani neviem ako som mu dávala pusu ja a on mal v ruke môj telefón a vlastné to bol on, ktorý nám spravil “pusinkovú selfie”.  Bolo to také spontánne, milé a úprimné. Cítila som z neho neskutočnú pokoru a dobrotu. Hneď potom ako som sa mu poďakovala tak ma znovu objal a dal mi druhú pusu na líčko. Rozlúčil sa a odletel preč.

 

Toto stretnutie mi prišlo ako z iného sveta. Bola som neskutočne šťastná, uchvátená, nadšená a hlavne… Ukázalo mi to ako srdeční a dobrí vedia byť k sebe ľudia.. iba tak.. Slávni, či neslávni.. Klobúk dolu pred Enriquem, ktorý napriek tomu, že je známy po celom svete ostal zjavne aj skvelým človekom veľkého formátu.

Ďakujem Enrique za to aký si bol skvelý a pevne verím, že ti táto neskutočná človečina vydrží naďalej. Vždy budem mať na pamäti tento okamih a budem sa usilovať aby aj moja prítomnosť zachovávala v ľudoch úsmev, radosť a taký pozítivny a dobrý dojem aký si vo mne vyvolal ty.

A keď som si už myslela, že ošiaľ Enrique je na konci, napísal mi jeden z členov jeho kapely, ktorého som sa deň predtým pýtala, či by mi nedal info kde sú ubytovaní. Povedal mi presný čas kedy odchádzajú aj názov hotela. Dodal, že po pravideľnom rannom behu sa môžeme cvaknúť. A tak som odchytila jeho celú kapelu:).

PS.: Pri písaní tohto článku sa mi ozvala ešte Debbie s otázkou, či som si užila show. Je vidno, že jeho tím tvoria skvelí ľudia. No asi fakt, vrana k vrane sadá:).

Ed Sheeran: One Man Show v Prahe

Ed Sheeran predviedhol v Prahe dokonalú One Man Show

koncert eda sheerana v prahe

Ed po druhé. Nehovorím o sérii koncertov Ed Sheerana, ktoré odohral včera a v Nedeľu v Prahe ale o počte koncertov, ktoré som mala česť vidieť naživo. Ten prvý bol vo Viedni. Keďže sa držím toho, že čo je dobré treba si zopáknuť tak netrvalo dlho a ocitla som sa zase na stránke promotérov a do košíka nahadzovala lístky. Tentokrát nie len pre mňa, ale celé osadenstvo. Ževraj som istota zabezpečenia lístkov a tak som ich kupovala rovno 9 :D. Bola to fuška… ale podarilo sa a začala som už odpočítavať dni kedy si užijem opäť tú čarovnú atmosféru Edovho koncertu.

Aj takto by sa dala opísať “kooperácia” ktorú sme podnikli s mojou kamoškou Miškou v Nedeľu, 7.7.2019. Miška, je absolútny top Edov fanúšik :). Môžem sa popýsiť, že aj môj nakoľko vždy vytrvalo číta práve tento blog. Verím, že sa nenahneváš keď ťa teraz trošku natriem:). Miška je poctivý Sheerio!:) Neviem, či som to napísala 100% správne, ale takto nejako sa nazývajú fanúšikovia ktorí sú Sheeran positive. Minulý rok bola na jeho koncerte prvý raz. A odvtedy totálne podľahla jeho čaru. Je to hotová encyklopédia. Ak chcete o Edovi niečo vedieť, smerujte otázky na Mišku. Dozviete sa kadejaké fun fakty ako napr. že keď je na pódiu, vidí vlastne len machuľe lebo nemá okuliare ani šošovky. Keď som spomínala, že minulý rok na ňom bola prvý raz, tak dnes už môžem povedať, že ho videla naživo 4krát. Viedeň, Klagenfurt a teraz 2 razy po sebe Praha. Dobrá diagnóza, že?:) A ja túto šialenosť mile rada podporujem. Páči sa mi, ak sa niekto zapáli pre tie super zážitky, ktoré koncerty vyvolávajú. Zimomriavky, ktoré zažiješ na koncerte v tele rezonujú celý život, keď neskôr v rádiu počuješ tú pesničku, ktorá ti ju spôsobila.

Česká republika | Praha

22 stupňov 0 zrážok

Presne také boli predpovede na deň D. Miška vybavila ubytko o jej kamošky v Prahe, kúsok od O2 Areny. Mali sme full servis, keďže sa o nás Mimi skvelo postarala. Podporovala naše šialené plány od začiatku. Aha.. plán.. ten som vlastne ešte nespomenula. S Miškou sme kuli plány, čo a ako, kedy kde byť už celkom dlho. Možno ani nie tak dlho, ale jeden fakt bol nespochybniteľný už od začiatku kedy sme dali sily dokopy. Prvý rad! Presne tam Miška túžila byť a spoliehala sa na moje “skills” ak to tak môžem nazvať :D. Je to divné, ale ľudia ma už ževraj vnímajú ako koncertného odborníka. Dokazuje to aj fakt, že sa na mňa veľa ľudí obracia s otázkami čo kedy, kde, ako, prečo. Vždy keď viem, môžem, pomôžem – prečo nie. A ja som sa už fakt tešila na to, čo s Miškou podnikneme.

 

 

Keďže sme mali jasno v tom, že Eda chceme vidieť z čo najtesnejšej blízkosti dohodli sme sa, že pôjdeme na Letňany v časovom predstihu. ( Čas, kedy sme tam ako trafené boli vám radšej nepoviem aby sa vám nezatočila hlava a nestratili ste ilúziu o našej normálnosti.. aj keď možno už je aj neskoro 😀 )

 

 

Keď sme sa chystali do Prahy, klasicky sme viedli debatu o tom, čo si kto balí, či aj dlhé gate alebo len krátke a podobne. Keďže mne je vždy a všade teplo, pozrela som si predpoveď počasia a bolo hlásené 22 stupňov povedala som si, že šetrím miesto v taške a dlhé gate si vôbec neberiem. Jedine ak ľahkú bundičku, keby NÁHODOU pofukovalo. A to som ešte nevedela čo bude nasledovať…

vyrabanie vlajky fanklubu

Sobota večer

Predtým, ako sa konečne dostanem ku koncertu nedá mi nespomenúť ešte pár momentov, ktoré si budem s úsmevom pripomínať ešte dlho. Po našom príchode do Prahy sme si povedali, že si ideme nakúpiť do potravín. Konkrétne do Alberta v Harfe – nákupnom centre pri O2 aréne. Ešte sme ani nestihli zájsť do potravín a spomenula som si na to, že keď som cca mesiac dozadu bola v Prahe na koncerte Jamiroquai objavila som Sieň Slávy Českého Hokeja. Vtedy som sa tam pre krátkosť času nedostala. A tentokrát som to už nenechala len tak. Ani som nevedela ako, a už sme sa rehotali na tom ako si skúšam strely alebo korčuľovanie na ” trenažéri “. Až potom sme sa dostali do obchodu. No ale nebola by som to ja, kebyže si nechám ujsť krásnu výstavu dresov. Keď sme skončili vybehli sme do mesta a vrátili sme sa späť do bytu. A to už čakala veľká Miškina misia. Tá si už cca týždeň dozadu vymyslela, že kúpi slovenskú vlajku a niečo na ňu napíše. Hahaaa, to niečo bola vlastne úplná veda:))).

 

 

Sedela nad tou vlajkou skoro hodinu. Precvičovala si čo napíše, chcela od nás odobrenie a nápady. Nebola si však istá našimi “potmehúckymi” reakciami tak sme sa na nej pekne zabávali:). Prepáč Miši. Už to šla vzdať. Niekoľkokrát chcela ísť už radšej spať, že to napíše ráno. My s Mimi sme však vedeli, že keď to nedá “teraz” tak potom už ráno určo nie. Tak tam nakoniec to “niečo” napísala. Myslela som si, že sme vybavené a ideme spať. Taký bol plán. No, ale na to Mimi zahlásila:

“Nejdeme sa pozrieť na Letňany? Či tam fakt niekto nestanuje?”

Letňany, Sobota večer o 23:36 a niekoľko bláznov čakajúcich na koncert Eda

Myslela som si, že to bolo zo srandy. Bola som v tom asi tak presne 1 minútu. Všetky sme už boli prirodzene v pyžamách a zrazu sme sa pekne krásne v tých pyžamkách ocitli v aute na ceste smer Letňany. Sme vadné? 😀 Došli sme tam a videli sme to, z čoho sme si celý čas uťahovali. Tí ľudia tam vážne spali!!! Neuveriteľné. Boli zabalení v tých termo prikrývkach a ako keby tam kempovali. Ale kempovanie by bol ešte luxus. Oni nemali ani tie stany. Iba tak, oni verzus noc. Tak sme trošku sondovali, kde sú vchody, pýtali sa na infošky pár ľudí ktorí tam ešte o tom čase pracovali a chystali všetko potrebné pred prvou show. Akurát vtedy skúšali reflektory a chystali zábrany.

"Iľkove pooloblačno som sušil pol dňa"

Nič v zlom pán Iľko, neberte to osobne. Ale presne táto veta mi napadá ak mám jednou vetou opísať počasie ktoré sme mali v Sobotu. Ako som už spomínala. Malo byť príjemných 22 stupňov, bez prehánok a vetra. No a realita? Prišli sme ráno na Letňany. Bola som oblečená v kraťasoch. Miška detto. Krátke tričká, dobrá nálada a kosa ako blázen. Len čo nás Mimi vyhodila, do pol hodky bola späť. Ako dobrá duša nám doniesla niečo na seba. Hahahaa, niečo – mne doniesla presne legíny. Ovečkové a uterák z Decathlonu. Bolo fakt nepríjemne, takže mi vlastne bolo jedno čo mám na sebe, len nech neumrzneme keďže som vedela, že nás čaká ešte dooooosť dlhý deň.

image je na nic, zle pocasie pocas koncertu Sheerana

Feši SBSkár na mňa pozeral a po chvíľke som mu vysvetlila, že môj štýl legíny, na tom riflové kraťase a k tomu všetkému zábal v uteráku nebol dobrovoľný, len to tak vyšlo nakoľko nevyšla predpoveď. Tak sme sa dosť dlho vlastne bavili na tom aký mám SWAG. Okrem toho, chcela som si kúpiť tričko.. no ale kvoli počasiu som nedobrovoľne skončila s mikinou.. ajajaaaj.. ešte, že máme ten Merch!:)

 

Informácie by boli...

prvá rada na koncerte sheerana a nekonecne cakanie

Za ten čas, čo sme tam vlastne mokli a drkotali sa, snažili sme sa využiť čas aby sme zistili, ktorým smerom sa máme uberať po otvorení brán areálu, keďže na každom koncerte to funguje inak. Zistili sme všetko. Až na to, že o pár hodín na to sme prišli na to, že sa všetko totálne zmenilo. To čo platilo ráno, už neplatilo poobede. Ľudia sa na to celkom dosť hnevali, keďže sa povedalo jedno a bolo druhé. Zvlášť si viete predstaviť tých ľudí čo tam nocovali aby boli v prvej rade a nakoniec sa im to vlastne bolo na nič. Hm.. trpká príchuť. Bolo mi ich ľúto. Ale s rukou na srdci viem spokojne povedať, že toto bol jeden z najhoršie zorganizovaných koncertov. Neplatilo skutočne nič čo sa povedalo. Promóter už hneď od momentu, kedy sa predávali lístky upozorňoval na to, že pri vstupe sa budú kontrolovať občianske preukazy – aby sa predišlo obchodovaniu s lítkami. Čo kvitujem, ale napr. nám sa stala taká vec, že kamoška nemohla ísť.. nakoniec váhala či pôjde alebo nie, ale keďže bolo riziko, že by ju na bráne nemuseli pustiť ak by nebola v sprievode osoby ktorá tie lístky kupovala nepustili by ju.. a tak radšej neriskovala.. neprišla a čo sa stalo? Jej lístok zbytočne prepadol 🙁 Nezohnali sme nikoho, kto by na ten lístok išiel. Aká škoda…

Ďalšia vec, ktorá sa mi nepáčila že ľudí viedli cez Letňany ako dobytok. Normálne cez pásku. Ktorá v konečnom zúčtovaní nebola na nič, keďže ju histerický dav roztrhal. Sbskári si mohli pískať. Nezmohli nič. A ďalšia vec? Nefungujúce čítačky lístkov. Dve slečny sa mi pokúšali načítať lístok a nič. Zatiaľ prebehlo X ľudí dovnútra. A nemala som takúto skúsenosť len ja, ale aj Miška. Tento čierny mrak však prebolel veľmi rýchlo, keďže sa nám podarilo dostať dopredu. Najviac ako to len šlo. 80 tisíc ľudí bolo za nami. Neuveriteľné.

 

 

nekonecne cakanie pred Letnanmi

Predskokanmi boli Zara Larson a James Bay, ktorí navodili super atmosféru. A presne o 21:00, ako bolo plánované vybehol na pódium Ed. Ryšavý chlapec s výrazom medvedíka, s gitatorou v ruke a širokým úsmevom. A vtedy to začalo.

Show alá Songwriter

Nie je to tak dávno, kedy meno Ed Sheeran ešte nik nepoznal. Chalan z Anglicka, ktorý si svojou gitarou vyhrával aj priamo v uliciach Londýna a ľudia mu hádzali mince. A teraz? Chlapík s gitarou, ktorý dokonale ovláda davy. Sám Ed priznal, že bol prekvapený, že v Prahe je až 80 tisíc ľudí, ktorí si našli cestu na jeho koncert. Je mi veľmi sympatické, že je jedným z tých umelcov, ktorý povie to, čo má na duši. A z jeho správania je cítiť, že ani on sám doteraz neverí tomu, čo sa mu darí. Spieva si svoje pesničky a baví milióny ľudí po celom svete. Nezabudol to spomenúť ani v Nedeľu večer, kedy si zaspomínal aj na časy, kedy nebol v obľube okolia. No, o to väčší klobúk dolu pred ním.

Hit striedal hit. Pomalé, nežné a romantické piesne striedali rytmické a tanečné pecky. Začalo sa za svetla a skončilo sa za tmy. Oblohu rozjasňovali tisícky telefónov ktoré dotvárali nezabudnuteľnú atmošku. Pre lepšiu predstavu hoďte očko na setlist, ktorý odohral. Medzi inými aj hral aj úplne po prvý raz pieseň Blow, ktorú nahral s Brunom Marsom a Chris Staplletonom.

ed sheeran koncertoval v Prahe

A čo je podľa mňa najviac? Ed na pódiu nepotreboval absolútne nikoho. Všetku hudbu si produkoval sám. Nahral si slučky, využil beatbox, ozveny.. no jednoducho všetko dokázal svoj pomocne. Povedzte.. nie je to pán? Niekomu je to možno na škodu.. viem, že sú ľudia, ktorí majú radi pompézne veľkolepé kapely, klavír, orchester a podobne.. ale tá genialita ktorá srší z tohto týpka je neuveriteľná. Obzvlášť v dobe, keď vládne auto tune a všelijaké vymoženosti nahrávacích štúdií. Ed zvláda až neuveriteľne dokonale rapovať, nádherne “zavíjať” vysoké tóny, nedýchať, spievať a hrať. Popritom dá extrémne veľa pozitívnej energie všetkým na okolo. Aké jednoduché a pritom tak zložité.

foto: 80 000 ludi na koncerte Eda Sheerana v Prahe

Po poslednej pesničke sa Ed rozlúčil so slovami aby každý dorazil bezpečne domov. Zamyslela som sa nad tým, že to niekedy aj zabudneme povedať svojim kamarátom. Ed Sheeran to želal všetkým. Je to maličkosť.. Ale podľa mňa aj takéto maličkosti veľa prezrádzajú..a pritom to nemusel:) či to vnímate ako cliché alebo nie, myslím, že je potrebné aby sme sa riadili peknými vzormi. Som názoru, že Ed je nespochybniteľne hudobným géniom tejto doby, ktorý stojí nohami pevne na zemi. A aj preto sa už teraz teším, keď budem mať tú príležitosť zažiť ho znovu. A tí, ktorí ste ho ešte nevideli.. v najbližšej dobe to určite napravte!:)

Sting v Bratislavskom hoteli

Sting sa ukážkovo predviedol v Bratislave

Hudobná ikona Sting sa vrátila so starými hitmi v novom šate

Gordon Matthew Summer. To je civilné meno ikony vystupujúcej pod umeleckým menom Sting, ktorý včera 30.6.2019 ovládol vypredaný štadión Ondreja Nepelu. Sting sa takmer do roka a do dňa opäť ukázal v Bratislave potom, čo naposledy ( 26.6.2018) vystupoval aj spolu so Shaggym na bratislavskom hrade. To, že je už na Slovensku ako doma dokázal tým ako sa prihovoril jasajúcemu publiku: “Dobrý večer Bratislava”:) Narozdiel od turné spred roka, ktoré sa nieslo v znamení Grammy oceneného reggae albumu sa tento raz ukázal “iba” so svojou kapelou a rokmi overenými hitmi, ktoré boli spracované na novo. Album “My Songs” uzrel svetlo sveta len 24. Mája tohto roku. 

Piesne, pri ktorých zrode stáli legendy ako napr. ikona Motown Records, Stevie Wonder, dostali tentokrát nový šat a mladú krv. Na jeho realizácii sa podielali mladí umelci ako napr. Rufus Miller, Gene Noble, Shane Sager. Rufus je synom slávneho otca Dominica Millera, ktorý je niekoľko rokov dvorným Stingovým gitaristom. A práve on pomohol do veľkej miery Stingovi vytvoriť úžasnú atmosféru, ktorá roztancovala dav na zimáku.

autogram sting bratislava

Rufus je synom slávneho otca Dominica Millera, ktorý je niekoľko rokov dvorným Stingovým gitaristom. A práve on pomohol do veľkej miery Stingovi vytvoriť úžasnú atmosféru, ktorá roztancovala dav na zimáku.

Pre mňa bol tento koncert najlepším, aký som kedy od Stinga videla. Tá energia ktorá doslova sršala z mladých, pozitívne naladených hudobníkov bola neopísateľná – nákazlivá. Ak by som mala spomínať setlist, a rozmýšľať nad tým či koncert správne gradoval tak by som asi dlllllho uvažovala.

Hit striedal hit. Od notoricky známej Every Breath You Take, Every Little Thing She Does Is Magic, So Lonely, Englishman In New York, Walking on the Moon, Fragile, Desert Rose… myslím si, že si prišiel každý na svoje. Či už fanúšik Stingovej sólo kariéry, alebo práve éry z doby neuveriteľných The Police. Kto by to povedal, že ten energický pán na pódiu má dnes 67 rokov?

setlist-sting-bratislava

Ak by som mala niečo ďalšie vyzdihnúť tak je to zvuk. Ozvučenie sa fakt podarilo. Stála som rovno pod pódiom a to, ako to bolo ozvučené ma dostalo. Klobúk dolu. Výborné.

Okrem toho, sa mi do rúk dostal aj celý setlist. Zopakovali presne ten, ktorý pred touto show zahrali na najslávnejšom švajčiarskom festivale v Montreaux.

Stretnutie s Rufusom

A keď už toľko chválim samotný koncert, nedá mi sa nepodeliť sa s vami o zážitok na ktorý opäť raz nikdy nezabudnem. Keď som spomínala, že pred rokom mal Sting koncert spolu so Shaggym na hrade, tak musím povedať aj to, že som sa vtedy zoznámila s Rufusom Millerom, ktorého som spomínala vyššie. Prvýkrát som sa nepúšťala do iniciatívy ja, ale práve Rufus bol ten, ktorý sa mi prihovoril v hoteli v ktorom boli vtedy ubytovaní. A tak sme sa pustili do reči. Kecali sme a nakoniec si hovorím, že by som asi zaváhala keby som sa s ním necvakla. Tak som ho poprosila, či si môžeme spraviť fotku. Nemal problém:).

rufus miller sting gitara
Rufus Miller v Bratislave, 26.6.2018

A tu sa začína začiatok ďalšieho splneného sna. Pred rokom som túžila mať podpísanú LP od Police. Nezaujímalo ma nič, iba podpis. Bolo nás tam veľa a tak som bola šťastná ako blcha, že sa mi to nakoniec po dlhom dni podarilo.

Podpis od Stinga z roku 2018

Rufus ma trošku zdeptal, keď povedal, že mi drží pritom palce lebo veľmi záleží na tom, aký má Sting deň.

Netrvalo dlho a pozrela som sa na mobil. Zrazu ma začal Rufus followovať a ostali sme v kontakte… počas celého roka. Pár dní pred koncertom sme si písali, že sa mi má ozvať keď tu bude a bude mať čas. Skočili by sme na pivo:).

“Brand New Day” alá Sting

Neuveríte, ale ono sa tak aj stalo. Sting prišiel do Bratislavy v Sobotu. A práve v Sobotu som si našla správu od Rufusa, že by sme mohli niekam vybehnúť. Ja som mala ale náročný pracovný deň a bola som mimo Bratislavy keď mi táto správa prišla. Kým sa mi podarilo dostať do Bratislavy Rufus sa mi ospravedlnil, že musí oddychovať. Škoda, lebo už sa tešil. Mal v pláne zbehnúť do Sub Clubu:))) Zjavne to tam poznal. Sranda, a to ja som tam ešte nikdy nebola. Každopádne mi napísal v ktorom hoteli sú, a že ho majú booknutý na 2 noci. Tak, a teda viac mi nebolo treba:)

Ráno som sa zobudila a išla vyskúšať šťastie. Došla som tam a čakala. Po chvíľke vystúpil Sting z výťahu, spolu s ďalšími hotelovými hosťami… Zobral si noviny, vypil kávu na terase a užíval si deň. Nechcela som ho “otravovať” hneď z rána, tak som si počkala kým bude mať pohodičku. Keď už išiel späť na izbu, oslovila som ho či sa môžeme odfotiť. Nezaváhal. Usmial sa a povedal, že jasné. Tak sme sa teda cvakli.

Sting v hoteli v Bratislave
Sting v Bratislave, 30.6.2019

Mne by ste sa asi ani krvi nedorezali. Keď nastúpil do výťahu usmial sa opäť a zakýval. Neskutočné niečo. Išla z neho obrovská charizma. Obrovský sympoš, ktorý je nenapodobiteľná legenda. Čo viac si priať? Ďakujem, že mi umožnil splniť si svoj sen a nesklamal ma. Budem si to memorovať po celý zvyšok života. Pane Bože.. Ja mám fotku so STINGOM. Všetkým, ktorí majú podobné sny aké mám ja prajem, aby sa im splnili. Kráčajte si za svojim a pevne verím, že aj na vás sa usmeje kus šťastia. 🙂

alexander oveckin v bratislave

Stretnutie s ruskou hokejovou reprezentáciou v Bratislave: Ovečkin, Malkin, Kuznetsov, či Kovaľčuk

Ruská mašina na Slovensku

Včera večer prileteli do Bratislavy ruskí hokejisti. V zostave, v akej prišli by ste neznáme mená hľadali len veľmi ťažko. Hviezdami nabitý tím priletel krátko po 19:00 hod. Ako tomu už býva zvykom, v hale sa objavilo niekoľko desiatok fanúšikov, ktorý prišli vyskúšať svoje šťastie a získať cenné skalpy v podobe fotografie či podpisov. Tie najvačšie ruské hviezdy však mali vcelku rýchly krok.

Som hokejový fanúšik už nejaký ten rôčik a podobných akcií som zažila niekoľko. Ale táto je jedna z tých ktorá ma dostala:).

Nabalená s dresmi mojich obľúbených tímov ktorými sú tak trochu dosť vylučujúci sa Pittsburgh Penguins a Washington Capitols som pevne dúfala v to, že sa mi podarí podpísal najväčšie esá práve z týchto dvoch tímov.

Starý známy Ovi

O tom, že Ovečkina zbožňujem od útleho detstva asi ani hovoriť nemusím, veď stačí keď ukážem fotku z MS 2004 ktoré sa konali v Ostrave a už vtedy ako 18-ročného nováčika sa nám podarilo Oviho odchytiť priamo pred arénou.

Neskôr, keď bola výluka NHL a Alex prišiel do Bratislavy spolu s našlapaným klubom Dinama Moskva sa mi podarilo podpísať si práve spomínanú foto. A čo viac, podarilo sa mi s ním aj cvaknúť.

oveckin-novy-cas-neodola-slovenskym-zenam

 

Ovi a ja počas výluky NHL

Ešte aj na titulke sme spolu boli 😀

Včera to však skutočne nevyzeralo ružovo, Ovi mal skutočne rýchly krok a podpisy v hale preplnenej fanúšikmi nedával. Avšak na radu môjho dobrého kamaráta som si počkala na neho pred letiskom. Oviho som pri tej jeho rýchlochôdzi poprosila o jeden podpis… všimol si, že mám na sebe dres Capitals tak sa zastavil, nahlas si povdzýchol…usmial sa a podpísal:).. Šťastní boli ešte ďalší dvaja skalní Ovi fans, ktorí využili moment kedy mal moju fixku v ruke a podpísal sa im tiež. Chalani za mnou natešení dobehli sa poďakovať, lebo že keby ho nezastavím ja, tak podpis nemajú:).

 

Ovečkin na úteku pred fanúšikmi v Bratislave, mne však neunikol:)

Evgeni Malkin

Úplne iná liga bol včera Evgeni Malkin. Jeho som už tiež párkrát stretla ale tá ochota akú mal včera no proste dovi:). Geno sa mi krásne podpísal na dres Pittsburghu a verte mi, že mám kadejaké jeho podpisy ale s týmto jedným sa fakt vyhral:). Môj ciel bol iba podpis, nakoľko fotku s ním už mám takisto z obdobia, kedy tu bol počas výluky NHL s Magnitogorskom. Takže nemala som úmysel ho naháňať za fotku.. ALE… keď som videla aký je ochotný a milý… tak som nevedela odolať. Chytala som sa trošku za hlavu a nevedela som, či sa ho vôbec mám pýtať na to či sa so mnou cvakne lebo som si uvedomovala, že ja trúba mám na sebe dres Washingtonu… Ale on bol úplne v pohode, dokonca čakal kým si skontrolujem že vyšli a keďže som bola v menšom ošiali stlačila som iný režim ako som mala a on tam stále pri mne ochotne pózoval:). Myslím si, že včera som prepísala históriu ako prvý fanúšik ktorý sa odfotil s Genom v drese Caps :D. Evgeniho chcel mať na drese aj môj kamoš, keďže on mal so sebou originál zapasový dres Pittsburghu a tomu sa tiež podarilo krásneho ho podpísať. A aj fotečku spraviť:) Geno, bol si super!:)

Kuzy

Čerešničkou na torte bol pre mňa podpis Evgeniho Kuznetsov, ktorý bol tak isto veľmi ochotný. Prve som dobehla iba pre podpis.. ale nevydržala som to a išla som sa aj cvaknúť. Za každým mojim “ďakujem” od neho nechýbalo ” nie je za čo”.

Pre všetkých čo majú sny, snívajte ich a choďte im naproti. Oplatí sa:)

Ruská mašina…naďalej sa pred vami skláňam a ďakujem vám. Ako na ľade, tak aj mimo neho… klobúk dole!


And yet several fans of the craftsmanship, Ovi was able to get from idol for an autograph or to make a joint selfie. People were in seventh heaven. One girl does, and asked the captain “Washington” to get off the bus and put the autograph. And Sasha did not refuse! So how would Ovechkin wasn’t running, it clones the signature Jersey “capitals” with the number eight on the back still catching up with pet.


https://bestsport.news

Spasiba:)

den narcisov

Deň narcisov

Deň Narcisov

den narcisov

Dnes je deň narcisov. Jednoduchý symbol žltého kvetu na nás striehne takmer na každom rohu. Je dôkazom, že ľudskosť a dobrá myšlienka vie uponáhľaných ľudí zastaviť, niekoho rozplakať a iným zase vyčariť decentný úsmev na tvári a to všetko z dôvodu, že v nás zostáva ľudskosť a sila pomáhať. Niektorí ľudia spomínajú, iní zase myslia na budúcnosť. Každý to prežíva inak. Faktom však je, že každý kto čo i len malým pričinením podá pomocnú ruku ľuďom ktorí to potrebujú je skutočným hrdinom.

Nezabúdajme však na to, že kúpou narcisu raz za rok sa toho veľa nezmení. Tí, ktorí sú chorí bojujú so sebou a s chorobou každý jeden deň.. zasiahne to celé rodiny… zrazu sa život sa radikálne prehodnotí. Je len na nás aby sme všetkým tým, ktorí to potrebujú pomáhali po celý čas. Niekedy stačí len to, keď budeme ticho počúvať… možno sa rozprávať a inokedy s nimi roniť slzy. No to, čo potrebujeme šíriť vo veľkom je nádej.

Pomáhajte veriť v zázraky a sami sa jedným z tých zázrakov staňme. Pokúsme sa vidieť aj očami druhých a dajme šancu aj zvyšným dňom v roku šancu, aby boli tak ľudské ako tento. Plný pochopenia, vzájomnej úcty a nádeje. Každému, komu akýmsi spôsobom zasiahla do života choroba prajem, aby nikdy nezabudli na to, že o všetko dobré aj zlé je potrebné sa deliť. Možno to znie ako jednoduché klišé ale nie nadarmo sa hovorí, že v jednote je sila.

Všetkým, ktorí pomáhajú aj v deň akým je tento patrí jedno obrovské ĎAKUJEM.

Stojme za správnymi činmi aj naďalej!