Každodenné talizmany

Je to už celkom šlušne dlhá doba, kedy som sem zablúdila s tým, že niečo napíšem. A to nie, že by nebolo o čom.. myšlienok, zážitkov, pocitov bolo a je viac ako dosť. Dobrých aj menej dobrých :)). 

Každopádne v posledných dňoch som svedkom toho, ako sa ľudia strácajú sami v sebe. Vo svojom okolí, rodine, kamošoch a žiaľ aj v zdravíčku. A keď poviem, že strácajú tak nemyslím, že fyzicky. Na tu som tu expert ja s mojim orientačným nezmyslom, ako hrdo označujem toto moje “nadanie”. 

Každý chce rozprávať, no všetci sú ticho. Hovorí sa o zmene no nikto ju nezačne. Niekedy stačí pritom tak málinko.. Občas je to len sila myšlienky, ktorá vie roztopiť ľady, pohnúť egom, podporiť úmysel a dať vietor do plachiet. Ak už tú myšlienku máme v hlave stačí ísť len za ňou. Kašľať na to, či je to dobré alebo zlé. Stačí, že si v danom momente budeme istý našim konaním a budeme veriť v to, že to čo robíme je správne. Popálime sa vždy všetci a nikto nikdy nie je dokonalý. Aj keď to veľa z nás od druhých vyžaduje, no niekedy je problém pozrieť sa do zrkadla.

To čo mám na mysli, sú ale úplne jednoduché veci. Ak sa s niekým pohádam a štve ma to, tak pre to niečo spravím. V opačnom prípade toho riskujeme veľmi veľa. Z osobnej skúsenosti veľmi dobre viem o čom hovorím… ani nevieme ako a za cenu pár  nevypovedaných slov vieme prísť o životné udalosti, ktoré sa napríklad dejú v živote len raz. Tam, hodinkové ručičky pretočiť nevieme. Tak prečo, keď nás niečo mrzí alebo štve nič nerobíme?

 Je to ako s jedlom, keď som hladná tak idem jesť. aj v noci. Presnejšie 2 x za noc:). Určite nečakám na to kým odpadnem od hladu. My ľudia, si tie jednoduché veci robíme zbytočne zložitými.

Občas stačí prehodiť pár viet s našimi blízkymi, niekedy nám treba facku, inokedy hudbu, film, les, šport… Hocičo. 
Vidím, ako sa veľa ľudí momentálne v mojom okolí zmieta v akomsi vzduchoprázdne. Ale s rukou na srdci, úprimne poviem, že ten, čo tvrdí, že tam nikdy nebol, tak asi len klame sám seba.  Ja nie som výnimkou. 

No v časoch keď viem, že potrebujem pomocnú ruku vždy viem, na koho sa obrátiť. Bože, vďaka ti za tých vzácnych ľudí, ktorí su mi vždy na blízku. Tí ktorí rešpektujú moje ticho, ak ho potrebujem a tí, ktorí mi zdvihnú kútiky vo chvíľach, keď si myslím, že už som to zabudla. Toto sú moje živé talizmany, ktoré sa nejakým nedopatrením stali aj mojimi vecnými. 

Pred časom, som začala veriť aj v silu predmetov. O tom, čo pre mňa znamená runový kruh, som sa tu rozpísala pár rokov dozadu. Stále je mi na blízku a stále mi pomáha na ceste životom. Dokonca, som sa úplnou náhodou včera dočítala, že je to vlastne kompas, ktorý má človeka vždy nasmerovať na tú správnu cestu aj v búrke. Ten môj ma ešte nesklamal. Možno len preto, že som sa tak rozhodla. Dala som mu úlohu a plní ju. Časom dostal úloh viac a musím povedať, že obyčajná šnúrka na krku si svedomitejšie plní úlohy ako moje stredoškolské ja. Fuu.. ešte, že tak!

No predsalen, nespomínala som tu zatiaľ nikdy môj ďalší osobný poklad. V podstate na tele mám iba dva talizmany, jeden na krku a jeden na ruke. Ten na ruke, je tam už zopár pekne dlhých rokov. Ten si odmietam dať dole aj na letisku. Zatiaľ mi to úspešne vychádza, dúfam, že aj dlho bude. Je to už prirodzená súčasť mňa. Dostala som ho pár rokov dozadu ako veľmi darček od pre mňa výnimočnej a blízkej osoby. Kto je zvedavý čo to je, tak veľmi zjednodušene, je to len “obyčajná” červená gumička s akýmsi strieborným krúžkom. Videla som ten náramok u XY ľudí. Nie je exkluzívny, nie je zo série uvidíš odpadneš, no pre mňa má nevyčísliteľnú hodnotu priateľstva. Ten náramok je moja superschopnosť. Nejaká moja skrytá sila. Naozaj 🙂 Dodáva mi energiu vždy keď ju potrebujem. Iba tým, že sa na neho pozriem.  Pamätám si, že v časoch, keď som nemala veľmi šťastné a ľahké životné obdobie, pozerala som na neho tak uprene ako keď zúfalo prosíte blízku osobu o pomoc. Je to neuveriteľné ale tak veľmi som chcela tú radu, až sa ten náramok rozpadol.Br… až mám zimomriavky, keď si na to spomeniem. A to ten človek, o tomto vlastne ani nevie.  Ten rozpad náramku mi priešiel vtedy ako symbol toho, že niečo sa končí, niečo sa začína, no ochranná ruka osoby, ktorá mi ho dala je stále so mnou, aj keď bolo obdobie, že sme sa dlhšie nevideli a žiaľ, ani sme o sebe veľa nepočuli. No pre mňa nevidieť, a nepočuť neznamená nikdy zabudnúť. Bola som smutná z toho, že šnúrka ostala zničená zrovna v tých blbých časoch, no povedala som si, že ju potrebujem opraviť. Tak sa aj stalo. V momente, ako som si svoj obľúbený talizmanček prevzala na novo, cítila som sa ako keby mi vymenili krv v žilách. Chytila som druhý dych, nový pohľad, odvahu, nové zmýšľanie. Švacla som si dole vlasy ( pre mňa to bol symbol zvlečenia sa z kože, keďže som dosť konzerva a neexperimentujem ani s jedlom nie to ešte s módou či výzorom haha).

Neviem, či to bola nahoda, neviem, či sa takéto veci a skutočnosti dajú nejako pomenovať… zvláštna zhoda okolností? Hmm. Možno. Ale iste viem, že “spirit” blízkeho človeka v tom “obyčajnom” predmete ma znovuzrodil aj bez toho aby bol blízko. Nikdy som o tom nikomu nerozprávala. Teraz, je to prvý raz. Vrámci všetkých “ups and downs” bol vždy doslova po ruke :), aj bez slova…

Verím v silu takýchto predmetov, no predovšetkým verím v silu skutočných priateľstiev. Ja verím v silu ľudí, ktorí ma obklopujú. Som im vďačná, že vedia rešpektovať moje ticho a som im všetkým naveky zaviazaná za to, že ma inšpirujú aj keď o tom niekedy asi ani netušia. Verím aj vo vlastnú silu, ktorá ma stavia vždy na nohy keď sa niekde potknem ( býva to často ) ale verím, že aj ja viem byť ten, čo hodí záchranné koleso tým, ktorí to potrebujú. Chcem a aj viem ním byť, preto verím, že ak si niekto toto prečíta tak si uvedomí, že každý jeden vieme byť niekomu oporným stĺpom, ktorý bude držať strechu po hromade. Ukazujme si stále cestu smerom hore, neťahajme sa dole. Veď hore sú hviezdy. Niekedy je to jedna veta, jedno gesto, jedna žúrka, jedna cesta. 

No na konci vždy všetko to, čo chceme a čo na čom záleží je len príchuť s menom šťastie. Obklopujme sa všetci tým, čo nám robí radosť, ľudmi, ktorí nás robia ľudskejšími bytosťami. Verme v silu malých okamiho, ktoré nám definujú život.

board-3700116_1920

Aj dobré veci sa dejú, tak o nich hovorme

Noviny, internet, televízia… Všade to isté. Z aktuálneho sa čarom sekundového prútika stáva neaktuálne. Doba ide pre niekoho rýchlo, pre niekoho pomaly. Rozhodnutia sa menia. Zo sekundy na sekundu, hlava pracuje na plno, oči nestíhajú veriť tomu, čo vidia.. a uši? Tie už by asi aj boli radi, keby nepočuli..

Psychika dostáva jednu facku za druhou.  Ale prečo? Ja viem, že toto obdobie nie je na strielanie šampanského. Ale myslím si, že táto doba má aj skutočne veľa do seba. Neprestali sa diať dobré veci. Ľudia neprestali robiť dobré skutky. Neprestal sa rodiť nový život. Neodpustím si.. Vitaj, na svete láska moja . Naopak, mnoho ľudí pomáha. Niektorí ešte viac ako predtým, iní s tým zase začali. Verejne sa tu vyznávam z toho, že som ako každý zo všetkého unavená. Ale… Koľko času máme na to všetko čo sme nemali.

Inšpirujme sa, robme všetko to, na čo nie je „normálne“ čas. My sme napríklad doma vypratali všetok bordel z pivnice, prerobili sme to na fitko. To bude určite trvácnejšie ako korona. Viem, že niekto sa začal učiť angličtinu, ktorú sa chcel celý život učiť, no nebolo kedy. Iní háčkujú, ďalší sa hlásia na online kurzy aby si rozšírili svoje vedomosti a aj túto priepasť využili na to, čo nás v živote môže posunúť ďalej.

Poďme si pozitívnym príkladom. Neukazujme prstom na druhých. Neriešme druhých. Každý riešme seba. Na začiatok to bude úplne stačiť. Potom nás prestanú z miery vyvádzať politici, susedia, neprajníci. Niektorým život už zobral čas.. a práve preto si my ten čas vážme. Pomáhajme si, zdokonaľujme sa, plňme si sny. Neprestávajme snívať, plánujme. Ja viem, že teraz sa to nie úplne dá. Ale čo s nami bude, ak nebudeme mať plán? Budeme len dýchať, a čakať kým sa dych zastaví? Alebo ten čas, čo máme využijeme tak, ako sa v danom momente a okamihu dá čo najlepšie? Budeme tí, čo budú plakať? Alebo tí, čo budú utierať slzy? Je to voľba. Chcem, aby sme si pomáhali, chcem aby sme si šírili medzi sebou to, čo je dobré. Inšpirujúce. Ak aj Vy máte nejaké tipy na aktivity, ktoré Vás robia spokojnými aj v týchto časoch, dajte vedieť. Ak poznáte niekoho, kto aj v tejto dobe robí výnimočné skutky tak znovu, dajte vedieť. Hovorme si a šírme si medzi sebou to čo nás neprinúti plakať a hnevať sa. Skúsme si podvihnúť kútiky. Hovorme si vtipy.. hocičo. Veď je toho veľa. Len sa tomu nevenuje priestor. Tak ho poďme vytvárať.

Každému robí radosť niečo iné, niekomu úroda v záhrade, niekomu knihy, ktoré nikdy nečítal, recept čo chcel vždy uvariť, steny doma, čo chcel prefarbiť… Pekné veci neprestali existovať, kvetinky v lese neprestali kvitnúť. Všímajme si to krásne okolo nás.

222038_1034739667323_9043_n

Šport je môj najväčší dar a učiteľ

Keď už nám Igor nedovoľuje cvičiť, aspoň si zrekapitulujem čo všetko pre mňa šport znamená.
 
 
Myslím si, že spoločnosť ako taká stále nevie oceniť to, čo všetko šport do života ľudom prináša. Nehovorím len o tom, že je niekoľko šťastlivcov, ktorí tým živia svoje rodiny. ( čo je samozrejme extrémne dôležité a nemalo by sa nič zľahčovať )
 
No sú aj ľudia asbolútne noname, možno nesmerujú na olympiády alebo na najvyššie súťaže. No častokrát to možno robia ešte s väčším nadšením práve preto, že za to nie sú platení. Prečo? Lebo nie sú vyhorení. Oni nemusia. Kdežto profi športovci častokrát len skonštatujú, že oni nič iné vlastné robiť nevedia. Toto tvrdenie nehovorím len tak z brucha.
 
Poznám niekoľko strašne šikovných borcov profi športovcov, ktorí naozaj neraz boli v takej situácii. Nehovorím, že nariadenia sú zlé. Koniec koncov, nech sú aké sú. Očividne nám nič nepomôže ak sa budeme sťažovať, alebo ich budeme oslavovať. V tomto zápase nikto nevyhráva. Všetko to čo je, aj to čo nie je musíme prijať s rešpektom a vďakou. Vďakou? Šibe mi? Nie, je to možno otrepané ale my ľudia máme v povahe všetko brať ako samozrejmosť.
 
No niečo mi nedá “spať”.. ešte ďaleko pred koronou, počas nej a po nej. Kedy sa bude šport brať tak aby mal naozaj pevnú pôdu pod nohami? Mal podporu od štátu? Kedy kluby nebudú závislé len od milodarov rodičov, od obety trénerov?
 
V dnešnej situácii môžu cvičiť po 6 ľudí kluby, fitká, ktoré majú buď vlastné priestory alebo si môžu dovoliť nejaké prenajímať. A čo tie všetky, ktoré sú ako napríklad ten môj? Ktorí roky rokúce cvičíme na školách. Tréneri nemajú luxusné autá a VIP členstvá na každom rohu. Ale viete čím sú naše kluby bohaté? členskou základňou. Tá, je skutočne veľká! A ak sa príde na ich duševné bohatstvo, tak to už je potom zase iná liga.
 
No ak chceme aby ľudia cvičili a robili niečo zmysluplné nemôžeme pýtať nekresťanské peniaze. Ak by sme si ich pýtali, cvičili by sme teraz vo vlastnej vybudovanej hale? Možno.
 
Možno by sme boli práve šiesti. No čo tých +/- 100 ľudí, čo bežne makajú na našich tréningoch v Petržalke? To je 100 ľudí, ktorým zasahujeme do života a môžeme ich životy ovplyvniť pozitívnym smerom.. Budú plní zážitkov, priateľstiev a životných hodnôt.. tie sa za počítačom alebo v krčme nenájdu.
 
Priateľstvo, rodinu, disciplínu, morálku… si nestiahneš iba tak z uloz.to…
Hovorím to za seba, tak ako to vnímam. Nikto iný za tým nie je. Ja som Naty.

Čo všetko, pre mňa znamená šport som sa už rozpísala dávnejšie na tomto linku.

modre

Zastavený kolotoč – centrifuga s menom Korona​

Nikto tomu neveril.  Všetci sme sa smiali. Boli sme nedotknuteľní. Z toho, o čom sme iba počuli a to, čo sme si nevedeli predstaviť sa zo dňa na deň stala realita. Tento článok určite nebude zameraný v smere “bububu”.  Naopak. Korona, je síce v tomto momente skutočným strašiakom pre nás všetkých. No ja sa na ňu pozerám aj v jej svetlejšej stránke. Resp. v stránke, ktorú v médiách často nepočujeme. Ja osobne vnímam tento problém ako test ľudstva. Keď sme boli malí a chodili sme do školy, čakali na nás písomky. Niekedy sme o nich vedeli… boli sme nadrtení a dostali sme jednotku, niekto za to dokonca aj nejakú “dvacku” vreckového navyše… Inokedy, sme o nej vedeli a aj tak sme sa na to vyflákli a ostali nám iba oči pre plač…

 

A to sme mali šancu naučiť sa na ňu. Bolo to len o nás.. či sme sa poctivo pripravovali a mali sme od začiatku školského roka v hľadáčiku náš priemer na jeho konci. Veď napokon, veľa z nás nám to ovplyvňovalo budúcnosť.. či už sme si to priznať chceli alebo nie.. Ten, kto mal lepší priemer mal väčší predpoklad, že sa dostane na výšku, ktorú chce. Že bude študovať to, čo si vybral. Samozrejme, občas počas školy prišli aj námatkové písomky. A znovu to bola len naša vizitka. Nie vždy sme to chceli počuť, no veľakrát výsledok záležal práve od toho, kto bol ako pripravený z hodiny na hodinu. Jásné… občas to záležalo aj od toho, ako poctivo bol pripravený spolusediaci, ten čo sedel pred, alebo za nami. Ruku na srdce ak ste sa v tom vôbec nikdy nenašli. A práve to je to, k čomu sa chcem dostať. Je ľahké nič nerobiť.

 

Hm..alebo že by nie? Je jednoduché minúť výplatu v prvý deň, keď nám príde. No rozumný človek vždy uvažuje aspoň jeden krok dopredu. Niekedy nám to príliš nejde. Nie každý deň máme svoje svetlé chvíľky. Ale práve vtedy, nám svet, rodina, kamaráti ale aj médiá našepkávajú, podávajú nám ťahák a dávajú pomocnú ruku ako úspešne zvládnuť nečakanú previerku. Nehovorím to,  že všetci majú vždy pravdu. Netvrdím, že média nám nastolujú zakaždým správny obraz. Ale nemyslím si, že nie sme tak rozumní, aby sme si vždy vytvorili vlastný úsudok. Bez akýchkoľvek predsudkov.. Skúsme sa niekedy zamyslieť nad vecami tak, ako sme sa nezamysleli ešte nikdy. Je to častokrát náročné. Ale keď sa chce tak sa dá. Tento článok je výsledkom karantény, teda momentu keď som doma.

Som doma, von chodím iba keď musím. Rodinu mám v karanténe, takže sem – tam treba vybehnúť niečo nakúpiť.. podať pomocnú ruku tým, ktorí si ju síce nepýtali..no asi by mi skôr zhorela ak by som im nepomohla, ako sa nakazila niečim infekčným. Dávam si pozor. Chodím obrnená ako transportér. Kvoli mne? Úprimne.. nad sebou som sa nezamýšľaľa. Rozmýšľala som nad mojou maminou, tatinom, bratom, krsniatkom, dedom… myslela som na všetkých blízkych.  Okrem toho, karanténu vôbec nevnímam ako niečo zlé. Je to síce miestami na hlavu. Ale ja osobne mám aspoň čas na to, na čo bežne nemám čas.

 

Keď sa v priebehu bežného roka stretnem s kamarátmi a opýtam sa ako sa majú tak bežne počujem odpovede ako:  “stále je to jeden kolotoč”, “.. nič nestíham”. “Som unavený/unavená..” A tak rozmýšľam… po dlhom čase aj ja pozerám televíziu len aby som bola v obraze a vidím tam veľký počet nezodpovedných ľudí. Česť tým, ktorí sú doma samozrejme.. no neviem sa ubrániť pocitu, že zrejme je to naša ľudská povaha neustále si sťažovať. Máme byť doma.. tam, kde väčšina ľudí bežne chce byť. No keď príde na lámanie chleba, hodinová ručička sa asi iba tak začne točiť opačným smerom. Prosím, buďme rozumní. Nájdime si čas na seba, rozprávajte sa, čítajte si knihu, oprášte Človeče nezlob se, zahrajte si Monopoly, pustite si svoju obľúbenú hudbu, zatrieďte si fotky do fotoalbumov.. Spomeňte si na to všetko, čo bežne chcete a nemáte na to čas. 

Lebo práve tu a teraz je ten moment, kedy to môžte robiť úplne bez výčitiek a s pocitom, že pre druhých Váš spôsob ničnerobia bude veľkým krokom pre Vás samotných, Vašu rodinu, kamarátov, kolegov, spoluhráčov.. pre všetkých, ktorých bežne stretávate ale aj pre všetkých, ktorých ešte nepoznáte... možno ich nikdy neuvidíte ale možno Vám raz budú na Vašej svadbe za svedka... ktovie. Či máš 7 rokov alebo Vám je 70.. všetci sme na jednej lodi. Aj Titanic, potopila ľudská chyba, tak ich my v čase, keď je to potrebné robme čo najmenej.

Minimálne u mňa budete mať obrovskú medailu obdivu, ak budete sedieť doma na zadku. Inak… pre mňa má aj deň v karanténe málo hodín… cez týždeň pracujem, potom venčím, každý deň poctivo cvičím ale aj rehabilitujem.. pevne verím, že aj vďaka karanténe mám konečne čas dať si dokopy pošramotené koleno. Zatiaľ som si počas karantény nemala čas pozrieť si ani jeden film alebo seriál.. Ale aj na to príde. A čo vy? Spomalili ste už? Robíte niečo, čo Vás napĺňa? Zahoďme za hlavu sťažnosti, tešme sa z maličkostí a buďme radi za to, že vlastne máme byť doma. Pokiaľ sme zodpovední, tak tam nám možno hrozí akurát tak to, že presolíme polievku, spálime košeľu, upraceme skrine, pretriedime šaty, umyjeme okná, konečne otvoríme napríklad tie príručky španielčiny pre samoukov alebo preležíme matrace:):):). Naopak, tam vonku sú pre mňa superhrdinovia.. áno samozrejme myslím na lekárov, ktorí sú v priamom ohrození.. no pre mňa sú nemenej menšími hrdinami aj ľudia, vďaka ktorým stále fungujú potraviny, lekárne, drogérie… vodiči tovaru, predavači a všetci tí, ktorí makajú vtedy, keď my máme nakázané váľať si šunky.


Prosím, buďme k sebe dobrí a vážme si to, ako sme na tom. Vážme si každý krok. Veď kto šetrí, ma za tri. Skúsme dostať z tejto písomky spoločne dobrú známku. Veď aj v škole to bol častokrát kolektívny výkon. A keď sme spolupracovali, vyšla z toho aj 1*. A no a čo, že sa profesorka čudovala. Veď napokon, v zborovni a na poradách mohla byť druhým za príklad:):):).

A ešte niečo slovami môjho najobľúbenejšieho klasika. “Heal the world, make it a better place for you and for me..and the entire human race.”

Prosím. Pomáhajme si. Akokoľvek.

vianocne kuzlo - prilezitosti ktore nechceme vidiet

Príležitosti, ktoré (ne)chceme vidieť

Píše sa 25 December. Je deň po Vianociach, ktoré boli pre mňa asi najkrajšie na svete. Dostala som sa do momentu, kedy nad mojou obrovskou zvedavosťou víťazí radosť z radosti. Potešenie v očiach najbližších. Nie, že by som sa už vo svojom dospeláckom veku predtým netešila z toho, že môj darček niekoho poteší, ale tento rok to bolo iné. Moje krsniatko si tento rok už presne uvedomovalo, že chodí Ježisko a ja som sa tešila z toho ako si s nadšením pozerá svoje darčeky. 

 

Tento rok, mali Vianoce naozaj kúzelnú atmosféru a pre mňa, to boli Vianoce plné spokojnosti, čistého pokoja na duši a užívania si momentu. Tesne pred Vianocami som spravila zásadné rozhodnutia, ktoré ma oslobodili z vlastného zajatia. Toto obdobie, ma nejako naštartovalo aby som sa zamyslela. Nad všetkým, čo chcem dosiahnuť, ale aj to čomu sa chcem vyhnúť. Ale to nie je to, čomu chcem momentálne venovať pozornosť. Ako tak sedím s rodinou a zamýšľam sa nad svojim ďalším životným smerovaním, v blbostiach aj v zásadných veciach dochádzam na to, čo som vždy o sebe vedela. Som „autista“. 😀 Budete sa teraz smiať, ale som človek ktorý nemá rád zmeny a keď sa mu niečo zapáči, tak si ten moment radšej bude živiť stále a stále rovnakým opakovaním. Stále rovnaké rituály, rozhodnutia, jedlá, činnosti…  

 

Nenarúšala som si pocit svojho bezpečia a šťastia, ktoré si stále utváram pripomínaním si svojich spomienok na doby z čias walkmana, šmolkov, kosatiek, zabudnutého Kevina a podobne.

vianocne kuzlo - prilezitosti ktore nechceme vidiet

Napadlo mi, že každé Vianoce pozerám vždy tie isté rozprávky, filmy, jem rovnaké jedlo… A zároveň sa mi okamžite pripomenuli svoje vety ktoré hovorím kamarátom.. Aha… no ten film som nikdy nevidela… Nikdy som to nepozerala lebo je to dlhé… alebo je to pre mňa moc temné, hororové. Nie.. nemám rada dlhé filmy, nemám rada temné filmy.. to všetko je pravda.. ale potom sú aj filmy ktoré vždy chcem vidieť ale odradí ma ich dĺžka. Napriek tomu, že tam hrá môj obľúbený herec alebo herečka. Som to ja ale trdlo. Veľakrát si taký film pozriem, keď mám na to chuť, to nie že nie.. ale je to častokrát kľúčový moment od dverí, za ktoré hádžem to, čo sa mi nejakým spôsobom nehodí, nechce, napriek tomu, že to chcem. Či už ide o film, jedlo, knihu, dovolenku, prácu, cviky… 


Neviem, či presne chápete to, čo sa tu snažím povedať. Niekedy dokonca moja osoba funguje ako vzbura.. všetci to videli, všetci o tom hovoria, tak ja, rebel (práve sa smejem pri tomto prívlastku) – si to nepozriem, lebo veď nebudem ovca. A inokedy viem byť ovca… A niekedy aj vlk – ak si idem za svojim. Napadlo mi, že by som sa mohla zaťať a začať takú malú skúšku samej seba – malé povzbudenie samej seba, do budúcnosti a možno iba tak. Naše limity sú iba tam, kde si ich sami stanovujeme. Častokrát sa ukrácame o pekné chvíle, momenty, zážitky tým, že máme predsudky – aj keď sa nepovažujem za niekoho kto má nejaké nekonečné predsudky ale určite dáke vo mne blúdia. Niektorí kamoši, by Vám mohli hneď vychŕliť zopár… ale väčšinou tie sú len také doťahovačské. Končím s písaním pre dnešný deň a uvidím.. či a kedy sa k tomu dostanem znovu.


Čítam si poslednú vetu z posledného odstavca ktorý som napísala pár dní dozadu. Je 30. december, kúsok pred novým rokom a ešte menší kúsok od nekonečne veľa ľudských predsavzatí… Práve tie spomínam preto, že mojim cieľom nebolo predsavzatie k novému roku.. naopak, nedávam si predsavzatie, skôr dávam sama sebe sľub.. ktorý chcem aby bol rešpektovaný a mal nejakú váhu. Nehovorím o tom aby mal tonu, ale aby som ho mala vždy napamäti. Nie ty, nie vy, nie mama, nie kamoš.. ale ja.. Aby som sa nikdy nezamotala do siete v ktorej nebudem chcieť byť, aby som vždy našla správnu ihlu, ktorá ma preberie keď bude treba, ktorá mi vytiahne triesku ak to bude potrebné a ktorá mi vždy pomôže zašiť ranu tam, kde vznikne. Priznám sa, že ani presne neviem, prečo všetko toto píšem…. mám obdobie, kedy mám pocit, že svoje myšlienky, nápady a postrehy musím nechať plynúť.. doteraz som sa s nimi nejako potácala, plávala morom iste so vstýčenou hlavou nad hladinou.., ale nepozerala som sa na dno, kde je vidno krásu.. koraly, ryby, život… A ako to inak dokázať keď nie tak, že budem mať silu a vieru vo vlastné možnosti? Keď sa budem sama rešpektovať, budem sa vedieť pochváliť ale aj premôcť. 


Presne po Vianociach ma chytila choroba… Vysoké teploty a potom iné nepríjemnosti.. rozhodla som sa, že tieto momenty využijem na svoje NIKDY. Premením slovo nikdy na skúsenosť. Presne tú, ktorú som NIKDY nebola schopná obetovať. Napísala som si zoznam filmov, rozprávok… ktoré som nikdy nevidela a vždy iba hovorila že som ich NEvidela. A hľadala si vždy iba dôvod prečo som to nevidela. Na tom zozname sú filmy ako Pán Prsteňov ( pre mňa najhoršia kombo 😀  dlhé a temné ), Vlk z Wallstreet, Podivuhodný prípad Benjamina Buttona (Brad je môj úplne top obľúbený herec… spolu s Chanom 😀 ), Krstný otec…  ale aj iné, historické, životopisné, dobové, slovenské, české..veselé, smutné, náučné…  Spísala som si ten zoznam na to, aby som si mohla postupne škrtať filmy, ktoré boli u mňa vždy spojené s tým čarovným slovom NIKDY.


 Zatiaľ som ich videla dosť veľa.. asi 20.. Ide o s prepáčením blbý film, ale vždy sa našlo niečo prečo nie… teraz sa môj zoznam zmenšuje..ešte nie som ani v POLKE :D… ja ho rešpektujem a tým rešpektujem aj svoje záväzky.. a zároveň, posúvam aj svoje myslenie na inú úroveň.. Veľa tých filmov čo som videla ma inšpirovalo, motivovalo, nakoplo, donútilo ma zamyslieť sa ale aj vyroniť slzu.. alebo sa opýtať samej seba či to čo som spravila vtedy a vtedy bolo správne.. či som to nemala urobiť inak.. byť viac odvážna.. drzá, alebo priebojná..pokornejšia, skromnejšia… Aj vďaka tým filmom mám momentálne v hlave predstavy, plány, a odhodlanie. A asi aj kvoli tomu, že som ich videla vlastne teraz píšem celý tento príspevok. Nejaký hlbší dôvod na to nie je, tak ho ani nehľadajte:) Nemám ani depku, ani som ju nemala.. keď už, tak som bola iba frustrovaná asi sama zo seba.  Myslím, že pár z filmov ktoré som videla, by nikdy nemali takú moc keby som si ich pozrela pred desiatimi rokmi, dvomi rokmi, alebo štyrmi mesiacmi.. Načasovanie a zapasovanie istých okamihov v živote.. to je ako vyskladanie dokonalého puzzle tých najnáročnejších čo v ani v Dráčiku nekúpime. 


Samozrejme, že medzičasom som nepozerala len filmy.. ale aj čítala po 100 rokoch knihu – vzdelávaciu, čo sa týka mojej práce… behala po dome, cvičila a podobne. Jasné… behala a cvičila som až keď mi bolo zdravotne lepšie:). Každý deň som mala plán činností. Každý deň, sa mi zatiaľ podarilo plán splniť. Hovorím každý deň, ako keby to trvalo už dva roky :D. Ale.. o tomto to práve je.. potešiť sa aj z mála, pochváliť sa a oceniť sa. Nie som ten typ, čo bude samochválenkár a horenos.. nikdy som snáď taká nebola a verím, že nikdy nebudem. Nechcem mudrovať ani filozovovať, ale náš život je akou si definíciou príležitostí. Tie, ktoré sme mali a využili, ale aj tie, na ktoré iba často myslíme a povieme si, aké by to asi bolo keby…, čo by bolo? a potom tie, čo nás ešte čakajú. 


Všetkých nás čaká nový rok, mňa čakajú veľké výzvy, veľa zmien, ale som pripravená na všetko, čo sa bude diať, nech je to už akokoľvek, bude to tak ako to má byť a všetkým prajem, aby každý došiel na to, aká je správna esencia pre spokojnosť duše. Prajem Vám všetkým spokojný nový rok. Ak budete spokojný, tak budete aj šťastný a vyrovnaný. Nie len Vy, ale aj Vaše okolie. Každý jeden do určitej miery, niekto väčšej, niekto menšej, žijeme príbehmi iných… Rodina, kamaráti, úspešní aj odsúdení a niekedy zabúdame, že sami sme hlavnou postavou v tom našom hlavnom životnom príbehu.. spravme si zo svojho príbehu legendy, ktoré raz budú naši blízki s hrdosťou rozprávať iným.. veď dokonca aj Vajce išlo na Vandrovku :)).


P.S.: Tento rok som ešte svojho obľúbeného „Sám doma“ nevidela. Ale práve dokument, ktorý sa venoval tomu ako tento film vznikal, vo mne taktiež dáko naštartoval záložný – mŕtvy motor iného pohľadu, ktorý zažil svoj repas. Kevina ale ešte určite počas sviatkov dobehnem.:)

den narcisov

Deň narcisov

Dnes je deň narcisov. Jednoduchý symbol žltého kvetu na nás striehne takmer na každom rohu. Je dôkazom, že ľudskosť a dobrá myšlienka vie uponáhľaných ľudí zastaviť, niekoho rozplakať a iným zase vyčariť decentný úsmev na tvári a to všetko z dôvodu, že v nás zostáva ľudskosť a sila pomáhať. Niektorí ľudia spomínajú, iní zase myslia na budúcnosť. Každý to prežíva inak. Faktom však je, že každý kto čo i len malým pričinením podá pomocnú ruku ľuďom ktorí to potrebujú je skutočným hrdinom.

Nezabúdajme však na to, že kúpou narcisu raz za rok sa toho veľa nezmení. Tí, ktorí sú chorí bojujú so sebou a s chorobou každý jeden deň.. zasiahne to celé rodiny… zrazu sa život sa radikálne prehodnotí. Je len na nás aby sme všetkým tým, ktorí to potrebujú pomáhali po celý čas. Niekedy stačí len to, keď budeme ticho počúvať… možno sa rozprávať a inokedy s nimi roniť slzy. No to, čo potrebujeme šíriť vo veľkom je nádej.

Pomáhajte veriť v zázraky a sami sa jedným z tých zázrakov staňme. Pokúsme sa vidieť aj očami druhých a dajme šancu aj zvyšným dňom v roku šancu, aby boli tak ľudské ako tento. Plný pochopenia, vzájomnej úcty a nádeje. Každému, komu akýmsi spôsobom zasiahla do života choroba prajem, aby nikdy nezabudli na to, že o všetko dobré aj zlé je potrebné sa deliť. Možno to znie ako jednoduché klišé ale nie nadarmo sa hovorí, že v jednote je sila.

Všetkým, ktorí pomáhajú aj v deň akým je tento patrí jedno obrovské ĎAKUJEM.

Stojme za správnymi činmi aj naďalej!

ochranny vikingsky amulet

Runový kruh

Hneď na úvod by som vás rada oboznámila, že tento článok bude úplne iný ako boli tie doteraz. Tento rok nepriniesol len množstvo skvelých nezabudnuteľných stretnutí a zážitkov.. ako to už v živote býva a stretáva sa s tým skutočne každý, ukázal aj svoju temnejšiu stránku. Ale… nádej umiera posledná.


Nebudem zachádzať do podrobností a ak dovolíte, budem sa vyjadrovať tak trochu v neznámych.

Ťažko sa mi o tom píše, ale jedna blízka osoba bola diagnostikovaná s vážnym ochorením. Bola to rana ako z dela, ktorá udrela od chrbta. Operácia bola nevyhnutná a ja som bola taká všelijaká..nesvoja. Človek sa bojí, má strach a rešpekt a zároveň chce byť druhému oporou. Niekedy však neviete ako.. či niečo povedať, nepovedať.. alebo vôbec čo povedať…aby to neboli iba slová. Chcete dať nádej a povedať všetko bude dobré… a nie spôsobom aby z toho bolo klišé. Keď som tak rozmýšľala až sa mi z hlavy parilo.. fakt. O pol 9 večer ( deň pred operáciou ) mi niečo napadlo… 


Asi týždeň pred týmto celým sme sa s kolegami bavili o štvorlístkoch. Vtedy som im povedala, že v živote som žiadny nenašla, nech som sa akokoľvek snažila… Ten nápad ktorý sa ma zmocnil bol práve o štvorlístku… celá tá absurdita, že je veľa hodín a vonku tma mi prišla ako dokonalý príklad nádeje. Ak mi to vyjde darujem nádej. Obliekla som sa ( lebo som už pochopiteľne bola v pyžame) , dala som si čiapku, zobrala mobil, zapla som si baterku a išla som hľadať. Keď sa o tom dopočuli moji rodičia povedali mi že som šibnutá a nemám vymýšľať. Bola som za blázna. Vôbec som nevedela, kde a ako mám začať… hľadala som kde – tade, svietila som si baterkou, behala po dvore aj okolí môjho domu. Keď som konečne našla také miesto, kde by bola nádej že môžu byť. Ako keby sa ma zmocnil silný démon a nič ma nemohlo odradiť od toho aby som našla vytúžený štvorlístok. Trvalo mi to pol hodinu. Našla som ho. Svoj prvý a jediný. Iný tam nebol.

 

Sila hovoreného slova

Tento moment pre mňa znamenal nekonečnú nádej a radosť. Neskutočne som sa potešila. Štvorlístok som hneď odfotila a poslala do Whatsappu tej osobe, pre ktorú som ho hľadala.  Samozrejme, hneď ako to bolo možné aj som ho  odovzdala osobe, ktorej patril. A vysvetlila som celý príbeh okolo toho.

Jeden strelený nápad – bláznovstvo – viera, nádej a úspešná misia. Bol to dokonalý spôsob ako darovať nádej a podporu pre toho kto ju potreboval ako soľ. Myslím, že sa mi to podarilo dokonale.


Operácia dopadla dobre, ale ako to už býva.. so zdravým je to beh na dlhé trate a tak som stále rozmýšľala ako posilňovať okolie, samú seba a nájsť silu pre ľudskú bytosť ktorá to potrebuje najviac. Nie som človek, ktorý by bol veriaci. No teda, mám za sebou aj birmovku ale moja viera je taká pre mňa zvláštna záležitosť a bolo by to na dlho. V skratke, verím v to čo chcem, verím v to, čo momentálne považujem za správne a tým sa riadim. Mala som v sebe opäť ten pocit, symbolicky sa spojiť s dušami tých všetkých osôb ktoré to potrebovali a dať nám všetkým nádej a šancu.

Blúdila som po internete a našla som amulety… ochranné. Čítala som si o ich pôvodoch, významoch. Niektoré sa mi páčili viac, niektoré menej.. no ja som si uvedomila, že nehľadám doplnok krásy alebo doplnok života. Našla som amulet Aegishjalmur… (Helm of awe) , ktorý je symbolom neporaziteľnosti. V mnohých článkoch som si prečítala, že predtým ako začnete ten amulet nosiť je potrebné mu dať energiu a úlohu.

Mne, ako človeku ktorému zväčša tieto “šarlatánske veci” nič nehovoria to prišlo zrazu také prirodzené, že som nad tým ani hlbšie neuvažovala. Zobrala som ho do ruky, odovzdala som do neho všetky moje pozitívne myšlienky, nádej ale aj svoj príbeh o štvorlístku. V poslednom bode som mu dala úlohu.. pomôž nám prosím byť neporazeným. Dala som si ho na krk… a nedala dole.. za žiadnych okolností… Nosila som ho poctivo. Ľudia sa ma pýtali, čo to mám na krku a podobne. Boli zvedaví…no nikomu, do dnešného dňa som nerozprávala o celom pozadí toho prívesku.

Sľuby sa majú plniť

Keď som v lete išla na dovolenku do Jordánska, dostala som pokyn ale aj prosbu…aby som určite navštívila historické miesto Petra a aby som sa tam pomodlila.. Okolnosti boli aké boli a prvýkrát som sa vydala na takýto výlet. Váhala som či ísť, resp. neísť. Ale išla som už len z toho dôvodu, že som to sľúbila, takže aj sama keďže kamarátka fakt so mnou ísť nemohla. Bola som v Petre, aj som sa pomodlila.

Bol so mnou aj amulet ktorý niesol to nevypovedané tajomstvo príbehu…

Dnes toto všetko rozprávam, pretože už môžem… Ten amulet, vyšie sily, nádej, pokora, viera silné putá, vzájomná podpora…to všetko nám napomohlo k tomu aby som dnes mohla napísať tento článok. Predvčerom sme sa dozvedeli, že misia sa nám podarila.. a vyliečili sme sa. Všetci sme sa vyliečili a ďakujem všetkým hmotným aj nehmotným veciam, ľuďom, skutkom a všetkému čo nám napomohli k splneniu našich najväčších túžob ktoré sa zlievali do jednej… Uzdraviť sa.

Hneď ako som započula vetu, že všetko je už v poriadku. Dala som si amulet dole a darovala ho opäť osobe pre ktorú to celé bolo. Úloha, ktorú som tomu prívesku dala bola splnená a jednoducho som to tak cítila, že nepatrí mne. Takže keď ma tieto dni stretnete, na krku mi bude chýbať verná ozdoba.

Poviem pravdu.. prirástol mi za ten čas k srdcu. A tak som si povedala, že si objednám nový a viete čo? Dostala som odpoveď, že tento konkrétny momentálne nie je a je vypredaný… Každý si urobte názor aký chcete, ale pre mňa to opäť bol dôkaz toho, že toto všetko tak malo byť.

Týmto príbehom chcem dať nádej ostatným, nebojte sa snívať, robiť bláznivé veci.. aj zdanlivo nemožné, ťažko uveriteľné sa vie stať skutočnosťou ak do toho dáte všetko čo máte… Ak tomu veríte, tak to spravte a pomôžete ľuďom ktorí Vás potrebujú.

A na záver ešte raz jedno veľké a vôbec nie prehnané ĎAKUJEM… za všetko a všetkým.

Venované tebe.

#DALISMETO

michael jackson dangerous album cover

Byl jednou jeden král… alebo ako sa to celé začalo

Príbeh. Za každým jedným zážitkom, ktorý budem rozprávať sa skrýva príbeh. A čo bolo skôr ako samotný príbeh? Sen. Sen, ktorý sa zdal tak neuveriteľným –  nereálnym až dokým sa nestal skutočnosťou😊. Každú ľudskú bytosť tvorí prostredie v akom vyrastá a v akom sa pohybuje. Rovnako tak je to aj s koníčkami. Čo sa týka tých mojich záľub, mohla by som to zhrnúť do dvoch hlavných kategórií: ide o šport a hudbu. Tieto dva kone idú mojim životom ruka v ruke😊 Zbožňujem hudbu od útleho detstva kedy sa to všetko začalo pri tom pre mňa najväčšom.. Pri kráľovi.:) Vtedy som ešte asi ani nevedela kto to je, čo to je, ale milovala som ho. Keď sa povie hudba, pre mňa to znamená Michael Jackson. Tam začína aj končí. A v podstate by som mohla povedať, že  všetko to, čo som zažila do dnešného dňa týkajúcich sa mojej záľuby v koncertoch a podpisoch bolo práve kvôli nemu. Taktiež to má ten spoločný menovateľ : „ sen“. Tentokrát ide o ten najväčší.. nesplnený… Už ako malá som MJa vyslovene žrala. Donekonečna pozerala jeho klipy. Sedela pred telkou s tým, že aha zase je tam Michael. Keď už fičali počítače a DVD prehrávače púšťala som si dokola jeho koncerty, klipy. Tancovala, spievala.. Dodnes si pamätám ako mi tatino doniesol obojstranné DVD od nášho kamaráta z požičovne ktoré bolo HIStory. Tí vojaci, helikoptéra..

MJ History

Michael Jackson History

Sledovala som to neskutočné intro so zatajeným dychom a to som mala koľko? Asi tak 5 rokov. Pamätám si aj na to, ako som strašne nechcela aby sme to DVD museli vrátiť..ale predsalen bolo len požičané. Časom som si ho samozrejme kúpila ako ďaľších xy vecí. To by sa ani nedalo vymenovať.:) Pamätám, si tiež na moment keď som sa dozvedela, že MJ bude mať koncert v Prahe. Strašne som si priala tam byť. Prosila som tatina aby sme tam išli, ale nemala som ani poňatia ako taký koncert v realite vyzerá ani čo obnáša. Jeho odpoveď na moje prosby si však pamätám dodnes: „ Ešte si malá na to, udupú ťa tam. Keď budeš väčšia, tak pôjdeme.“


…ach. Škoda. Realita? Bola som už väčšia a písal sa rok 2009. Dozvedela som sa že MJ bude mať koncerty v Londýne. Veľmi som tam chcela ísť tak sme sa s bratom dohodli že pôjdeme.. Nešli sme. Nevideli sme.. a vlastne nikto nešiel a nikto nič nevidel. Teda videla som akurát tak dokument. This is it. To bolo všetko čo som mohla vidieť z môjho vytúťženého koncertu. Michael zomrel. A ja som ho nevidela. Nechcem, aby to vyznelo, že som egoista. To vôbec. Keď zomrel bola som veľmi dlho strašne smutná. Poviete si že puberťáčka.. Hej 😀 možno, no pre mňa je to srdcovka aj teraz a to už mám podstatne viac rokov. No práve tento moment bol akýmsi odrazovým mostíkom. Aby som viac nečakala na príležitosti. 


Ak niečo veľmi chcem, idem si za tým. Vždy skúsim všetko možné a buď to výjde alebo nie. Zväčša to ale fakt stojí za to!:) Je možné, že keď si toto čítate si hovoríte, že to nemám nič iné na práci len chodiť po koncertoch, podpisovať osobnosti? Mám😊 Mám aj iné starosti, mám prácu. V piatky sa neflákam po diskotékach, ale vždy sa potím v telocvični a venujem sa tomu čo milujem. Ale v dobe keď sa každý za niečím naháňa a buď si prehnane odopiera veci alebo naopak rozhadzuje na kadečo som si v tom jednom momente povedala, že fakt žijeme len raz, tak sa pokúsim vyťažiť z vecí a udalostí ktoré ma robia happy maximum. Predsa len, materiálne statky sa časom opotrebujú. No zážitky? Tie sú na celý život. Nikto nikdy Vám ich z hlavy nevezme. Máte ich vždy so sebou.:)


Postupne tu napíšem čo mi napadne. Videla som veľa, určite sú ľudia ktorí postretávali viac osobností ako ja, videli, precestovali  a zažili toho viac ako ja, ale vždy si rada spomeniem na tie momenty ktoré sa vryly do mojej pamäti zlatými písmenami. Wayne Rooney, Novak Djokovic, Sidney Crosby, Alex Oveckin, Lenny Kravitz, Sting.. Mala som tú česť byť v ich tesnej blízkosti a nahliadnuť na ich vystupovanie mimo záznamov kamier..nehovorím, že ich poznám, ale niekedy aj malé gestá prezradia veľa☺. Postupne sa aj o týchto príbehoch istotne zmienim, niektoré story fakt stoja za to. Sú ako z inej galaxie. Po ich prečítaní si budete aj vy asi myslieť, že som blázon 😀 ale taký istý viete byť aj vy. Stačí len chcieť a aj sen môže nadobudnúť reálne kontúry, len sa treba občas prebudiť a proste vyskúšať aj to, čo je zdanlivo nemožné..:)