Runový kruh
Hneď na úvod by som vás rada oboznámila, že tento článok bude úplne iný ako boli tie doteraz. Tento rok nepriniesol len množstvo skvelých nezabudnuteľných stretnutí a zážitkov.. ako to už v živote býva a stretáva sa s tým skutočne každý, ukázal aj svoju temnejšiu stránku. Ale… nádej umiera posledná.
Nebudem zachádzať do podrobností a ak dovolíte, budem sa vyjadrovať tak trochu v neznámych.
Ťažko sa mi o tom píše, ale jedna blízka osoba bola diagnostikovaná s vážnym ochorením. Bola to rana ako z dela, ktorá udrela od chrbta. Operácia bola nevyhnutná a ja som bola taká všelijaká..nesvoja.
Človek sa bojí, má strach a rešpekt a zároveň chce byť druhému oporou. Niekedy však neviete ako.. či niečo povedať, nepovedať.. alebo vôbec čo povedať…aby to neboli iba slová.
Chcete dať nádej a povedať všetko bude dobré… a nie spôsobom aby z toho bolo klišé. Keď som tak rozmýšľala až sa mi z hlavy parilo.. fakt. O pol 9 večer ( deň pred operáciou ) mi niečo napadlo…
Asi týždeň pred týmto celým sme sa s kolegami bavili o štvorlístkoch. Vtedy som im povedala, že v živote som žiadny nenašla, nech som sa akokoľvek snažila… Ten nápad ktorý sa ma zmocnil bol práve o štvorlístku… celá tá absurdita, že je veľa hodín a vonku tma mi prišla ako dokonalý príklad nádeje. Ak mi to vyjde darujem nádej. Obliekla som sa ( lebo som už pochopiteľne bola v pyžame) , dala som si čiapku, zobrala mobil, zapla som si baterku a išla som hľadať.
Keď sa o tom dopočuli moji rodičia povedali mi že som šibnutá a nemám vymýšľať. Bola som za blázna. Vôbec som nevedela, kde a ako mám začať… hľadala som kde – tade, svietila som si baterkou, behala po dvore aj okolí môjho domu. Keď som konečne našla také miesto, kde by bola nádej že môžu byť. Ako keby sa ma zmocnil silný démon a nič ma nemohlo odradiť od toho aby som našla vytúžený štvorlístok. Trvalo mi to pol hodinu. Našla som ho. Svoj prvý a jediný. Iný tam nebol…
Sila hovoreného slova
Tento moment pre mňa znamenal nekonečnú nádej a radosť. Neskutočne som sa potešila. Štvorlístok som hneď odfotila a poslala do Whatsappu tej osobe, pre ktorú som ho hľadala. Samozrejme, hneď ako to bolo možné aj som ho odovzdala osobe, ktorej patril. A vysvetlila som celý príbeh okolo toho.
Jeden strelený nápad – bláznovstvo – viera, nádej a úspešná misia. Bol to dokonalý spôsob ako darovať nádej a podporu pre toho kto ju potreboval ako soľ. Myslím, že sa mi to podarilo dokonale.
Operácia dopadla dobre, ale ako to už býva.. so zdravým je to beh na dlhé trate a tak som stále rozmýšľala ako posilňovať okolie, samú seba a nájsť silu pre ľudskú bytosť ktorá to potrebuje najviac. Nie som človek, ktorý by bol veriaci. No teda, mám za sebou aj birmovku ale moja viera je taká pre mňa zvláštna záležitosť a bolo by to na dlho. V skratke, verím v to čo chcem, verím v to, čo momentálne považujem za správne a tým sa riadim. Mala som v sebe opäť ten pocit, symbolicky sa spojiť s dušami tých všetkých osôb ktoré to potrebovali a dať nám všetkým nádej a šancu.
Blúdila som po internete a našla som amulety… ochranné. Čítala som si o ich pôvodoch, významoch. Niektoré sa mi páčili viac, niektoré menej.. no ja som si uvedomila, že nehľadám doplnok krásy alebo doplnok života. Našla som amulet Aegishjalmur… (Helm of awe) , ktorý je symbolom neporaziteľnosti. V mnohých článkoch som si prečítala, že predtým ako začnete ten amulet nosiť je potrebné mu dať energiu a úlohu.
Mne, ako človeku ktorému zväčša tieto „šarlatánske veci“ nič nehovoria to prišlo zrazu také prirodzené, že som nad tým ani hlbšie neuvažovala. Zobrala som ho do ruky, odovzdala som do neho všetky moje pozitívne myšlienky, nádej ale aj svoj príbeh o štvorlístku. V poslednom bode som mu dala úlohu.. pomôž nám prosím byť neporazeným. Dala som si ho na krk… a nedala dole.. za žiadnych okolností… Nosila som ho poctivo. Ľudia sa ma pýtali, čo to mám na krku a podobne. Boli zvedaví…no nikomu, do dnešného dňa som nerozprávala o celom pozadí toho prívesku.
Sľuby sa majú plniť
Keď som v lete išla na dovolenku do Jordánska, dostala som pokyn ale aj prosbu…aby som určite navštívila historické miesto Petra a aby som sa tam pomodlila.. Okolnosti boli aké boli a prvýkrát som sa vydala na takýto výlet. Váhala som či ísť, resp. neísť. Ale išla som už len z toho dôvodu, že som to sľúbila, takže aj sama keďže kamarátka fakt so mnou ísť nemohla. Bola som v Petre, aj som sa pomodlila.
Bol so mnou aj amulet ktorý niesol to nevypovedané tajomstvo príbehu…
Dnes toto všetko rozprávam, pretože už môžem… Ten amulet, vyšie sily, nádej, pokora, viera silné putá, vzájomná podpora…to všetko nám napomohlo k tomu aby som dnes mohla napísať tento článok. Predvčerom sme sa dozvedeli, že misia sa nám podarila.. a vyliečili sme sa. Všetci sme sa vyliečili a ďakujem všetkým hmotným aj nehmotným veciam, ľuďom, skutkom a všetkému čo nám napomohli k splneniu našich najväčších túžob ktoré sa zlievali do jednej… Uzdraviť sa.
Hneď ako som započula vetu, že všetko je už v poriadku. Dala som si amulet dole a darovala ho opäť osobe pre ktorú to celé bolo. Úloha, ktorú som tomu prívesku dala bola splnená a jednoducho som to tak cítila, že nepatrí mne. Takže keď ma tieto dni stretnete, na krku mi bude chýbať verná ozdoba.
Poviem pravdu.. prirástol mi za ten čas k srdcu. A tak som si povedala, že si objednám nový a viete čo? Dostala som odpoveď, že tento konkrétny momentálne nie je a je vypredaný… Každý si urobte názor aký chcete, ale pre mňa to opäť bol dôkaz toho, že toto všetko tak malo byť.
Týmto príbehom chcem dať nádej ostatným, nebojte sa snívať, robiť bláznivé veci.. aj zdanlivo nemožné, ťažko uveriteľné sa vie stať skutočnosťou ak do toho dáte všetko čo máte… Ak tomu veríte, tak to spravte a pomôžete ľuďom ktorí Vás potrebujú.
A na záver ešte raz jedno veľké a vôbec nie prehnané ĎAKUJEM… za všetko a všetkým.
Venované tebe.
#DALISMETO
