Taekwon-do. Pre niekoho veľká neznáma. Pre niekoho bojové umenie. Pre mňa definícia, ktorá má svoj začiatok – no nemá koniec. Vravím to preto, lebo tento šport – alebo teda bojové umenie ak chcete mi v skutočnosti dal oveľa viac ako si niekto vie predstaviť. Cvičiť som začala ako malé sedemročné dievča, ktoré obdivovala svojho brata a chcela robiť to čo on. Vtedy som sa nezamýšľala nad ničím.. neriešila som nejakú filozofiu, bitku ani svalovicu. Iba som chcela cvičiť a hýbať sa. Začala som teda s bratom chodiť na tréningy v Devínskej Novej Vsi pod vedením p. trénera Zdenka Krajčoviča.. dlho som tam však nevydržala, lebo moji dobrí kamaráti a spolužiaci na ZŠ mi povedali, že cvičia taekwon-do tiež a že nech sa skúsim pozrieť na ten ich tréning. Vždy som bola tzv. „živé striebro“ a rada som sa hýbala. Energiu som mala asi aj za troch a tak keď som už raz na tréning prišla, dá sa v podstate povedať, že som odtiaľ neodišla. Aj keď to nie je úplne presné – lebo aj ja som mala akési prestávky – ktoré boli viac menej vynútené situáciou, no vždy ma to zavialo naspäť.  A prečo? žeby som bola ten tip ktorý sa rád bije?  Tak to teda fakt nie.

Žeby som mala nejaké extra nadanie? Krokovú pamäť? Ha – nič z toho. Iba ma stále bavilo cvičiť – niečo robiť a tráviť čas s ľudmi ktorý si na seba obliekajú to biele „kimono“ – u nás sa to inak volá dobok. Keď cvičíte ako malé dieťa – veľa vecí si neuvedomujete. Všetko beriete tak ako príde, nič neriešite – myslíte si, že zo seba dostávate maximum, máte pocit, že vám to ide. Realita, je trošku iná. Áno, môžte byť šikovný a mať talent. Ale ak mám povedať pravdu, taekwon-do začne odkrývať svoju tvár až vtedy, keď si potykáte so slovíčkom zodpovednosť. Zodpovednosť voči sebe samému, voči svojmu pásu, voči svojmu trénerovi a okoliu. Často sa ma ľudia pýtajú z akého dôvodu tento šport robím. Nie som najlepšia, neporovnávam sa. Chcem byť  každý tréning lepšia. A od koho? Chcem prekonať svoje hranice. Lepšia sama od seba. Kúsok po kúsku. A to že sa občas vyskytne modrina? Alebo nejaký úraz? Všetko sa zahojí, teda samozrejme pokiaľ nejde o nejaký vážny problém. Stane sa aj to – nebudem vám klamať. Nie vždy, je všetko príjemné ale máte to ako zo životom. Občas rany dostanete, občas ich rozdáte – no stále sa formujete. Ja to nerobím kvoli akémusi vybúreniu sa. Robím to pre pocit. Ten pocit, ktorý získate vtedy ak máte okolo seba ľudí na ktorých sa viete, že môžte spoľahnúť. Pocit zabudnutia na dennodenné problémy, ktoré vám vyfučia z hlavy v momente ako vstúpite do telocvične. Pre ten pocit, keď dobok – ktorý máte na sebe všetci oblečený ľudí zjednocuje. Je jedno, či si skladník, generálny manažér alebo študent, neštudent. Tam cvičia ľudia. Navyše ak máš správneho trenéra, tak je to to skutočné víťazstvo.

Taekwon-do mi dalo viac, ako som kedy mohla dúfať. Dalo mi zážitky – dobré aj zlé, pocity uznania,  spokojnosti – aj nespokojnosti ale v prvom rade mi dalo druhú rodinu, na ktorú viem, že sa môžem spoľahnúť.

Už to s tými ľuďmi ťahám niekoľko rokov..niektorí už necvičia lebo im to zdravie nedovolilo, ale napriek tomu ostávame v stálom kontakte a som presvedčená, že ľudia s ktorými to napriek všetkému ťahám, sú tí najlepší. Ani neviem prečo, píšem v množnom čísle, keď pri tej myšlienke mi vlastne na rozum prichádza len jeden človek :). Prešla som si rôznymi zraneniami, rôznymi pádmi ale aj víťazstvami. No najväčšie víťazstvo, ktoré mi TKD doprialo bolo, že mi darovalo ľudí, ktorých milujem. Ľudí, na ktorých sa môžem spoľahnúť, ľudí, za ktorých by som položila svoj vlastný život a to nesrandujem. Vďaka dvom ľuďom, ktoré mi TKD dalo sa stávam lepším človekom každý deň a denno-denne ich obdivujem za to, čím sú, aké hodnoty predstavujú, akú čistú dušu majú a čo pre mňa znamenajú. Ak by som v živote nechcela o niečo prísť, ak by mi odťali koleno a usekli ruku, asi by som bola nešťastník, že nemôžem športovať, ale nejaký pohyb ako sa poznám by som si už našla. Ale ak by mi niekto zobral tých ľudí, bola by som stratená. 🙂 Najväčší dar, ktoré mi TKD dalo bola moja druhá rodina. Najväčšie TKD sa nedeje pre mňa v telocvični ale mimo nej, v zážitkoch a spomienkach, ktoré si vytvárame všade, kde ideme, či už sú to spontánne výlety, plánované dovolenky. Nekonečné množstvá smiechu a radosti, úprimnosti, ktoré nám nikto nevie vziať a asi ani nikto nevie prekonať. Sme tím, ktorý píše svoju históriu a je one of a kind :).