Za hranicami doboku: cesta hodnotami alebo ilúzia morálky?
Taekwondo nie je len šport. Je to spôsob života. Cesta, ktorá človeka učí disciplíne, čestnosti, úcte a odvahe. Je to prísľub, že z nás urobí lepších ľudí – silnejších, odolnejších a spravodlivejších. Táto filozofia mi bola roky vštepovaná. Verila som, že stojím na pôde niečoho väčšieho. Niečoho, čo ma naučí žiť nielen pre seba, ale aj pre druhých.
Taekwondo mi dalo hodnoty, ktoré sa nedajú merať medailami ani certifikátmi. Ukázalo mi, že sila nie je v kopoch či úderoch, ale v tom, ako dokážem alebo nedokážem ovládať seba samú. Naučilo ma, že odvaha nie je len fyzická – je to schopnosť postaviť sa za pravdu, aj keď to znamená ísť proti väčšine. Ísť proti najbližším. A že úcta začína tam, kde prestáva ego.
Ale každá cesta má svoje tiene. Taekwondo mi dalo veľa, ale vzalo mi niečo, čo som si nikdy nemyslela, že stratím. Vzalo mi ilúziu.
Ilúziu, že ľudia dokážu stáť pevne za tým, čo je správne. Že odvaha je prirodzená a pravda má miesto na svetle. Čoraz častejšie vidím, ako namiesto čestnosti vyhráva ego, ako úprimnosť ustupuje faloši a ako komfortná zóna nahrádza odvahu prekračovať vlastné hranice. Vidím prázdne sľuby, ktoré umlčia tých, čo hovoria pravdu, a hry, ktoré maskujú realitu.
A práve tu sa taekwondo stáva zrkadlom. Pretože tento šport má byť o čistote – o bielej farbe, ktorá symbolizuje morálne zásady. Ale táto farba sa často mení na symbol predstierania. Nosíme ju, ale nežijeme ju. Nenosíme ju my.. ľudia.
Najväčším sklamaním nie je to, že sme sa odklonili od ideálov, ale to, že sme sa naučili tváriť, že na nich stále stojíme. Hráme sa na morálku, hoci sme ju už dávno opustili. Dobok sa stal uniformou, nie symbolom. Slová o čestnosti sa opakujú ako frázy, nie ako princípy.
Ale pravda je vždy tam, kde sa ju bojíme vidieť. Je v našich rozhodnutiach, v našej ochote prekročiť pohodlie a vystaviť sa nepohodliu pravdy. Pravda je v srdci. Nie v rozume. Pravda si nežiada veľké gestá – žiada, aby sme sa na seba pozreli a priznali si, že cesta, po ktorej kráčame, nie je vždy správna. A že len my môžeme zmeniť smer. Opäť raz my… my ľudia. Nepoznám človeka bez viny. A ani ja nemám blízko k dokonalosti. Ale snažím sa žiť v pravde a fér, tak, aby som sa dnes nemusela hanbiť za to, čo bolo včera. Snažím sa do každého svojho blízkeho zasiať princípy pravdy, ale aj tie, sa odrážajú proti mne ako bumerang a tie rany ma bolia viac, ako zlomené rebro, či vyskočená kľúčna kosť…
Biela farba na doboku stále žije. Stále má šancu stať sa tým, čím bola zamýšľaná – symbolom čistoty a pravdy. Ale musí to začať pri každom z nás. Musíme prestať nosiť bielu ako symbol ilúzie a začať ju nosiť ako pripomienku toho, čo znamená žiť čestne. Prestať sa hrať na morálku a začať ju žiť.
Taekwondo má v sebe silu. Sila tohto športu nie je len v technike či fyzičke. Je v schopnosti formovať človeka, ktorý vie, kým je, a čo znamená stáť za tým, čo je správne. Je v tom, že dokáže z nás urobiť bojovníkov nielen v ringu, ale aj v živote.
A práve toto je výzva pre nás všetkých. Môj slepý výkrik do tmy. Chceme žiť v ilúzii, alebo sa chceme vrátiť k pravde? Odpoveď je jednoduchá, ale cesta k nej je ťažká. Pretože čestnosť si žiada odvahu. A tú v ľuďoch už nevidím… Ale ak ju nenájdeme, stratíme to, čo robí TKD tým, čím má byť – cestou čistoty, hodnotami a pravdou, ktorá nás oslobodzuje. Lebo to pravda robí. Robí nás slobodnými, šťastnými, úprimnými a pritómnými v momente.
Biela farba na doboku nie je len symbol. Je to zrkadlo. A otázka znie – dokážu sa doň ľudia pozrieť a povedať, že žijú podľa toho, čo znamená? Ak nie, možno je čas začať. Pretože taekwondo nie je hra. Je to spôsob života, ktorý nás má robiť lepšími…