Dávno, dávno, v krajine, ktorá sa skrývala za hustými závojmi hmly, žila malá duša menom Nala. Bol to citlivý a láskavý duch, ktorý prežíval svet okolo seba s ohromnou intenzitou. No jedného dňa, ako by prestala biť melódia v jej srdci a svetlo, ktoré ju osvetľovalo, sa znenazdajky zmenilo na temnotu.

Nala začala chátrať pod ťarchou nevysvetliteľnej dávky smútku. Akoby sa zlomila nielen jej duša, ale aj samotný svet v ktorom žila. A tak, keď sa jej už nechcelo pokračovať, rozhodla sa vyhľadať útočisko na mieste, kde sa srdcia rozprávali s vetrom a hviezdy počúvali vzácne to tajomstvá.

Vydala sa na dlhú púť a počas svojej cesty stretávala rôzne bytosti, ktoré jej ukázali krásy aj bolesti sveta. Zažila stretnutie s mladým starcom ktorý ju naučil, že akonáhle na svete je tma, blízko je svetlo, a že každá temnota skrýva zrnko nádeje.

Potom stretla malú dievčinu menom Kala. Bol to vtipný a hravý kvietok, ktorý mal schopnosť vnímať krásu aj v tých najmenších veciach. Keďže sa narodila s poruchou, ktorá jej nedovolila aby jej lupienky niečo počuli, učila Nalu vnímať svet inými zmyslami. Spolu objavovali nádherné farby západu slnka, tichú krásu nočnej oblohy a radostný smiech detí. Kala bola Náline svetlo uprostred tmy, ktorá ju obklopovala. Kala ju učila, že byť zraniteľný neznamená byť slabý a že nie je hanbou požiadať o pomoc.

Potom bola tu Lala, citlivá a múdra no na vonok ostrá duša, ktorá Nale dala možnosť rozprávať bez toho, aby ju niekto súdil. Bola to priateľka, ktorá si vypočula všetky jej bolesti a pochybnosti, a nenechala ju samu bojovať s démonmi, ktorí ju trápili. Lala vedela, že keď sa ide do boja, tak vždy spoločne.

Medzi týmito dvoma vernými priateľmi boli aj ďalší, ktorí Nale podávali ruku, keď cítila, že sa topí vo vlastných slzách. Boli jej oporou v čase, keď strácala vieru v seba a svet. Spolu vytvárali malý, no silný zväzok ľudí, ktorí ju prijali takú, aká je, bez podmienok.

Nala sa naučila, že priatelia sú vzácnym pokladom, ktorý môže osvetliť cestu v najtmavších chvíľach. Ich láskavé slová a náručie, v ktorom sa cítila bezpečne, poskytovali oporu, ktorú potrebovala na to, aby mohla ísť ďalej. Predstavovali prameň, ktorý vypĺňal Nalinu dušu životodarnou vodou.

Ale smútok v jej srdci bol hlboký, pretože jedného dňa stratila pre ňu veľmi dôležitý symbol – maják v prístave. Bol to miestny symbol nádeje a bezpečia, ktorý ju osvetľoval na ceste životom a chránil ju pred nebezpečenstvami. Jeho nečakané zhasnutie zanechalo vo Nalinej duši prázdnotu a bolesť. Odkedy sa jej život zachvátil temnotou, túžila sa vrátiť k tomu miestu, kde maják stál a osvetľoval jej cestu. Túžila vidieť záblesk jeho svetla.

Aj keď ju to trápilo, Nala nikdy neztratila vieru v to, že sa s majákom ešte niekedy stretnú. Vo svojej duši si zachovala dôveru v zázraky a verila, že nezávisle na fyzickej prítomnosti majáku, jeho svetlo a význam sú stále živé. Tak si každý večer sadla pod oblohu posiatu hviezdami a hľadela do nekonečného vesmíru, dúfajúc, že maják je niekde tam vonku, svietiac naďalej pre všetkých, ktorí ho potrebujú.

V tejto nekonečnej tme a bolesti bola Kala jej verným spoločníkom. Jej prítomnosť a pochopenie boli oporou, v ktorej sa Nala cítila podobne, ako keď jej maják osvetľoval blúdne cesty. Ich priateľstvo bolo vzácnym pokladom, ktorý Nalu pomáhal prekonať ťažké chvíle.

Napriek všetkým prekážkam a bolesti, ktorú cítila, Nala sa nevzdávala. Nezabudla na význam malých radostí a dobrých skutkov, ktoré sa snažila prinášať do životov ľudí okolo seba. Bola presvedčená, že aj keď strácala blízkych a prežívala temné obdobie, malými gestami lásky môže jeden zachrániť druhého.

Jeden oslnivý večer, keď obloha bola jasná a hviezdy sa žiarivo leskli, sa Nala pozrela na najjasnejšiu z nich a povedala si, že to je hviezda v súhvezdí majáku, ktorá sa pozerá na ňu a chráni ju. S úsmevom v očiach si predstavovala, že maják je tam hore, strážiac ju jej potichu robí spoločnosť.

Nala sa naučila, že existujú veci, ktoré siahajú ďaleko za hranice hmotného sveta. Svetlo hviezd ju posilňovalo a vnášalo do jej srdca pocit, že všetko má svoje miesto a že niečo vzácne a dôležité ju spája s majákom v prístave. Každý večer, keď obloha ožívala tisíckami jasných bodiek, cítila, že maják ešte úplne nezhasol.

Srdce Naly plávalo v mori spomienok, v ktorých sa zachytili úsmevy, šťastné chvíle a nezabudnuteľné rozhovory pod bájnym majákom. Tieto spomienky sa stali jej prístavom v čase osamelosti a neistoty. A nech sa časom a priestorom rozostupovali, ona si uchovávala vieru, že maják je jej vedením a vodcovskou hviezdou. Niečo ako Sirius.

Aj keď nevedela, čo prinesú zajtrajšie dni, nechcela sa zmieriť s tým, že by mohol byť navždy preč. Nala sa rozhodla žiť nádejou že ešte sa raz zasvietia… a budú mať možnosť  zdieľať si nové zážitky. Preto sa neustráchane púšťala do nových dobrodružstiev, dôverujúc, že v tajomných zákrutách života sa zázraky dejú.

Jej presvedčenie, že láska a priateľstvo majú silu prekonať časové rozdiely, ju posilňovalo v každom kroku. Nala bola živým príkladom toho, že existuje väzba medzi dušami, ktorá nás spája bez ohľadu na fyzickú vzdialenosť. Spoznala, že dôležitosť a pravdivosť vzťahu nezávisí od toho, či sme spolu tvárou v tvár, ale skôr od toho, ako hlboko a úprimne sa navzájom prepojíme.

A tak každý večer, keď sa postavila pod závoj hviezd, cítila, že maják je stále jej neviditeľným spoločníkom. Svetlo hviezd bolo jej znamením nádeje, že sa ich cesty znova spoja. A preto Nala pokračovala vo svojej púti životom so srdcom plným lásky, otvorená novým príležitostiam a nebojácne kráčajúca za tajomnými tajomstvami nekonečného vesmíru s vernými priateľmi po boku.